MUDr. Milan NAGY knihy :) books
 | ||||||||||||
|
Carl Jung 10 TECHNÍK ako AKTIVOVAŤ tvoju LIEČIVÚ SILU bez námahy ÚVOD: Zavri na chvíľu oči. Teraz si polož ruku na hruď a vnímaj tlkot svojho srdca. Tento neuveriteľný orgán pumpuje krv bez jedinej sekundy odpočinku už od doby, keď si bol ešte v matkinom lone. Udrie viac ako 100 000 krát za deň, takmer 3 miliardy krát za priemerný ľudský život. A pritom si mu nikdy nemusel hovoriť, ako to má robiť. Nikdy si mu nemusel pripomínať, aby tĺklo, pretože tvoje telo to skrátka vie. Tvoje telo disponuje inteligenciou, ktorá ďaleko presahuje tvoju vedomú myseľ. Je to inteligencia, ktorú švajčiarsky psychiater Karl Gustav Jung nazýval múdrosťou nevedomia. Táto hlboká vnútorná sila hojí tvoje rany, zatiaľ čo bojuje s vírusmi bez toho, aby si o tom mal najmenšie tušenie. Neustále regeneruje tvoje bunky, ale je tu niečo, čo ti takmer nikto nepovie. Tá istá nevedomá inteligencia, ktorá udržuje tvoje srdce v chode, dokáže vyliečiť takmer akúkoľvek chorobu, dokáže zvrátiť chronickú bolesť, dokáže rozpustiť zvieravú úzkosť a môže ti v 60 rokoch dodať viac životnej energie, ako si mal v 30. A nehovorím to len ja. Potvrdzujú to najnovšie poznatky neurovedy i psychológie, a dokazuje to tvoje vlastné telo, keď mu konečne začneš venovať pozornosť. Problém je, že moderný život ťa od tejto sily úplne odpojil. Boli sme vychovaní na to, aby sme viac verili pilulkám z lekárne, než sami sebe. Keď nás niečo bolí, ideme k obvodnému lekárovi a chceme rýchlu opravu, aby sme sa mohli hneď vrátiť do práce alebo na chatu. Hľadáme liek vonku. Pritom ten najmocnejší mechanizmus bol vždy ukrytý vo vnútri nás. Dnes ti ukážem, ako presne s touto silou znova nadviazať spojenie. Odhalím ti 10 pravidiel, ktoré úplne zmenia tvoj vzťah k tvojmu vlastnému zdraviu. A zostaň so mnou až do konca, pretože pravidlo číslo 10 je to, o ktorom sa hovorí najmenej. Je to tajomstvo, ktoré staré tradície i hlbinná psychológia strážili po celé stáročia. A je to jediný dôvod, prečo niektorí ľudia kvitnú zdravím, zatiaľ čo iní trávia život po čakárňach nemocníc. Takže ak už si unavený z toho, ako si neustále unavený, ak máš plné zuby bolestí ktoré sa stále vracajú, a pokiaľ chceš získať späť vitalitu o ktorej si si myslel že je dávno preč, počúvaj veľmi pozorne. To čo si teraz uvedomuješ ti môže zachrániť život. Dovoľ mi začať niečím čo ťa možno prekvapí. Tvoje telo nebolo stvorené na to aby bolo choré. Viem že to znie ako nezmysel. Keď ťa už roky bolí chrbát, keď máš po každom jedle pocit kamenia v žalúdku, alebo keď sa ráno prebúdzaš ešte viac vyčerpaný ako keď si šiel spať. Ale je to pravda. Tvoje telo je navrhnuté pre zdravie, pre vitalitu, pre neustálu obnovu. Takže čo sa stalo? Prečo toľkí z nás žijú v stave akejsi chronickej nepohody? Prečo sú čakárne u doktorov od Šumavy po Tatry praskajúce vo švíkoch? Prečo sa neustále objavujú nové a nové choroby, ktoré predtým vôbec neexistovali? Odpoveď je prekvapivo jednoduchá, ale o to hlbšia: Zabudli sme, ako náš organizmus funguje. Zabudli sme, že telo nie je stará škodovka ktorá sa pokazí a pri ktorej stačí len vymeniť chybnú súčiastku. Telo je živý ekosystém. Je to záhrada. A ako každá záhrada potrebuje určité podmienky na to aby mohla prekvitať. Potrebuje čistú vodu, potrebuje svetlo, potrebuje úrodnú pôdu, potrebuje aby si pravidelne vytrhával burinu a zo všetkého najviac potrebuje čas, pozornosť, a starostlivosť. My sme ale namiesto toho začali s telom zaobchádzať ako s nepriateľom, teda ako s niečím čo nás zrádza, ako s niečím čo musíme neustále kontrolovať, potláčať a tlmiť liekmi. A keď sa objaví nejaký symptóm, namiesto toho aby sme sa spýtali čo sa nám snaží oznámiť, tak ho umlčíme ružovým práškom proti bolesti. Bolesť hlavy, nespavosť, úzkosť, chronický zápal, toto všetko sú správy. Sú to signály z nášho nevedomia, ktoré nám hovoria, že v našej záhrade nie je niečo v poriadku. My ale namiesto toho aby sme si správu prečítali, zastrelíme posla. 1/. Prichádza na rad prvé pravidlo, to, ktoré mení úplne všetko. Tvoje telo neustále hovorí k tebe. Každý symptóm je pokus o konverzáciu. Každá bolesť je pozvánkou na to, aby si konečne spozornel. Karl Jung veľmi dobre vedel, že to čo vedomá myseľ odmieta vidieť a riešiť sa nakoniec prejaví cez fyzické telo. Skutočné sebauzdravenie začína v momente, keď prestaneš proti svojmu telu bojovať a začneš ho počúvať. Keď ho prestaneš vnímať ako problém a začneš ho brať ako toho najmúdrejšieho spojenca, akého kedy budeš mať, pretože tvoje nevedomie skrze tvoje telo vie veci, ktoré tvoja analytická myseľ nikdy nepochopí. Tvoje telo vie, kedy si potrebuješ oddýchnuť, aj keď tvoj zaplnený diár kričí že na to teraz nemáš čas. Telo vie, ktoré jedlo ti ubližuje, aj keď ti toľko chutí. Vie, kedy ťa nejaký vzťah alebo práca vnútorne stravuje a ničí, aj keď si pred ostatnými aj pred sebou samým neustále nahováraš že je všetko v úplnom poriadku. Ale telo ti dáva najavo čosi iné. Hovorí ti to stuhnutosťou šije, ranými kŕčmi v žalúdku, búšením srdca, nespavosťou, bolesťou. Ale my sme sa naučili tieto signály ignorovať. Naučili sme sa ich potlačiť a ísť ďalej na plný plyn. A to je skutočný koreň takmer všetkých chronických problémov. Nezačínajú v tele samotnom, začínajú v odpojení. V tom že nepočúvame, v tom že ideme na autopilota zatiaľ čo naša vnútorná záhrada zarastá burinou. Takže prvé pravidlo znie takto: Nauč sa jazyk svojho tela, jazyk svojho nevedomia. Spôsob ako to dosiahnuť je jednoduchý, ale vyžaduje prax. Každý deň si vyhraď 5 minút na mentálne skenovanie svojho tela. Zavri oči, zhlboka sa nadýchni a presuň svoju pozornosť do svojho vnútra. Začni pri chodidlách. Ako sa cítia? Je v nich napätie, bolesť? Nesúď, nehodnoť, len pozoruj. Postupuj hore do nôh, do brucha, do hrudníka, k ramenám, na krk až k hlave. A každej tejto časti sa v duchu spýtaj, čo odo mňa práve teraz potrebuješ. A potom len čakaj. Niekedy príde odpoveď okamžite. Niekedy je to nutkanie sa pretiahnuť. Niekedy pocit, že sa potrebuješ napiť čistej vody. Niekedy sa objaví potlačená emócia, takzvaný psychologický tieň, ktorý sa derie na povrch a potrebuje byť vyplakaný. A niekedy je to len tiché uvedomenie, že nesieš na chrbte ťarchu, ktorá vlastne vôbec nie je tvoja. Keď skutočne počúvaš, stane sa niečo magické. Telo ti začne znova dôverovať, začne ti posielať jasnejšie signály. Začne sa samoliečiť, pretože konečne cíti, že na druhej strane linky je niekto, kto počúva. 2/. Druhé pravidlo je vedomé dýchanie. Viem, čo si teraz asi myslíš. Toto už si počul tisíckrát. Dýchaj zhlboka. Uvoľni sa nádych výdych. Ale dovoľ mi vysvetliť prečo je to oveľa mocnejší nástroj než si myslíš. Dýchanie totiž nie je iba mechanická výmena kyslíka. Dýchanie je hlavný vypínač tvojho nervového systému. Je to jediná telesná funkcia, ktorá je plne automatická, ale zároveň ju môžeš vedome ovládať. A to z nej robí priamy most medzi tvojím vedomým egom a nevedomými procesmi tvojho tela. Keď dýchaš plytko a rýchlo, posielaš svojmu telu správu: Je tu nebezpečenstvo. Priprav sa na boj alebo na útek. A tvoje telo okamžite zareaguje. Vyplaví stresový hormón kortizol, zvýši tepovú frekvenciu, odkrví tvoj tráviaci trakt a pošle krv do svalov. Doslova vypne tvoj imunitný systém, pretože v situácii bezprostredného ohrozenia sa telo nestará o trávenie obeda alebo o boj s prechladnutím. Stará sa len o prežitie. Problém je v tom, že väčšina ľudí v tomto stave žije celý deň. Neustále dýchajú plytko a držia svoj systém v stresovej pohotovosti. Tvoje nevedomie nedokáže rozoznať rozdiel medzi tým, či ťa v lese naháňa divoké prasa, alebo či si práve otvoril dátovú schránku plnú nepríjemných správ, prípadne či trčíš v dopravnej zápche na diaľnici. Pre tvoj nervový systém je stres jednoducho stres. A pokiaľ si v strese neustále, tvoje telo žije v permanentnom móde prežitia. A v móde prežitia neexistuje žiadne uzdravovanie, žiadna regenerácia, žiadny pokoj. Ale keď sa zhlboka nadýchneš, keď dýchaš vedome, hovoríš tým svojmu telu: "Si v bezpečí, môžeš sa uvoľniť, môžeš liečiť.“ Telo zareaguje okamžite: zníži hladinu kortizolu, aktivuje bludný nerv, znova nahodí imunitný systém, spustí trávenie a obnovu buniek. A na to nepotrebuješ hodiny meditácie v lotosovom kvete. Potrebuješ tri hlboké nádychy. Tri nádychy, keď vdychuješ na štyri doby, zadržíš dych na štyri doby a vydychuješ na šesť dôb. Urob to práve teraz so mnou. Zhlboka sa nadýchni nosom. 1 2 3 4. Zadrž dych. 1 2 3 4. Pomaly vydýchni ústami. 1 2 3 4 5 6 a znova. A ešte raz. Cítiš to? Ten pokoj, ktorý sa začína rozlievať tvojím telom? To je tvoja vnútorná lekáreň, ktorá sa práve otvorila. To je tvoj parasympatický nervový systém, ktorý každej bunke oznamuje, že sa môže uvoľniť, opraviť a uzdraviť. Pokiaľ toto urobíš niekoľkokrát za deň, obzvlášť keď cítiš tlak, úzkosť alebo bolesť, začneš doslova meniť biochémiu svojej krvi. Začneš v tele hasiť zápaly. Dáš svojmu telu povolenie robiť to, čo vie najlepšie, liečiť ťa. 3/. Dostávame sa k tretiemu pravidlu, ktorým je mentálne záhradníctvo. Dovoľ mi položiť ti otázku, ktorá môže zmeniť to, ako vnímaš sám seba. Čo keby som ti povedal, že každá tvoja myšlienka je chemickou inštrukciou pre tvoje telo? Čo keby som ti povedal, že tvoje myšlienky nie sú len nejaká abstraktná aktivita poletujúca kdesi v hlave, ale že sú to reálne biochemické signály ovplyvňujúce každú bunku? Presne to totiž moderná veda zisťuje a presne to tvrdila aj analytická psychológia, keď skúmala prepojenie tela a duše. Každá myšlienka vyvoláva emócie a každá emócia spúšťa vodopád chemických reakcií. Keď myslíš na niečo, čo v tebe prebúdza radosť, tvoj mozog uvoľní dopamín, sérotonín a oxytocín. Keď myslíš na niečo čo ťa desí, vyplaví sa kortizol a adrenalín. A tieto látky nezostávajú len v hlave. Cestujú celým tvojím telom, ovplyvňujú tvoje srdce, tvoj žalúdok, tvoju imunitu, skrátka všetko. Poznáme to z našej povahy. Máme tendenciu sa často sťažovať, prepadať blbej nálade, maľovať čertov na stenu a obávať sa najhoršieho. Ak je tvoja myseľ neustále prepnutá do katastrofického scenára, pokiaľ donekonečna prežúvaš staré krivdy, alebo sa klepeš strachom z toho čo hrozného sa stane zajtra, tvoje telo sa doslova kúpe v stresovej chémii a táto chémia ťa fyzicky ničí. To nie je žiadna metafora, to je čistá biológia. Tvoja myseľ je ako záhrada, a ty si jej záhradník. Môžeš sadiť semienka pokoja, vďačnosti a nádeje, alebo môžeš nechať burinu starostí, zášti a strachu rásť úplne bez kontroly. Väčšina ľudí nie sú vedomí záhradníci, sú obeťami svojho vlastného mentálneho priestoru, nechajú v ňom vyrásť akúkoľvek myšlienku a potom sa čudujú, prečo sa cítia tak pod psa. Ty máš ale možnosť voľby. Proces ktorému Jung hovoril individualizácia spočíva práve v tom, že sa staneš pozorovateľom svojho vnútorného sveta. Nemôžeš úplne kontrolovať, aká myšlienka sa objaví, ale môžeš si vybrať, ktorú z nich budeš zalievať a pestovať. Keď príde myšlienka plná strachu, môžeš sa na ňu pozrieť a povedať si: "To je zaujímavé. Moja myseľ má teraz strach, ale ja tejto myšlienke nemusím veriť. Nemusím ju kŕmiť." A potom ju necháš ísť a presmeruješ pozornosť na niečo, čo ťa vyživuje. To neznamená praktizovať toxickú pozitivitu. Neznamená to predstierať, že je všetko slniečkové keď sa ti rúca svet. Znamená to uvedomiť si, že tvoje myšlienky nie sú nezvratné fakty. Sú to iba interpretácie. A ty si môžeš vybrať interpretáciu, ktorá ti pomôže namiesto tej, ktorá ťa zničí. Napríklad, keď ťa ‚chytí‘ chrbát. Môžeš si povedať: moje telo sa rozpadá. A bude to iba horšie. Už nikdy nebudem normálne fungovať! Alebo si môžeš povedať: moje telo mi práve dáva správu že potrebujem spomaliť, pretiahnuť sa alebo prehodnotiť ako sedím pri počítači. Budem ho počúvať a dám mu, čo potrebuje. Vidíš ten rozdiel? Bolesť je úplne rovnaká, ale interpretácia mení úplne všetko. A táto interpretácia mení tvoju telesnú chémiu, tvoju hladinu stresu a tvoju schopnosť sa uzdraviť. Staraj sa o svoju mentálnu záhradu. Pozoruj svoje myšlienky a pýtaj sa sám seba: Pomáha mi táto myšlienka na uzdravenie alebo z nej budem len chorý? Ak ťa robí chorým, nechaj ju ísť. Ty nie si tvoje myšlienky. Si vedomie, ktoré ich pozoruje. 4/. Štvrté pravidlo sa týka stravovania. Nebudem ti tu predpisovať žiadnu konkrétnu diétu, pretože každý z nás je jedinečný. To, čo jedného vylieči, môže druhému uškodiť. Ale je tu jedna univerzálna pravda. Tvoje telo veľmi dobre vie čo potrebuje, a väčšinou to sú úplne jednoduché veci. Skutočné jedlo, nie to priemyselne spracované, plné chemikálií, ktoré tvoj organizmus vôbec nedokáže rozpoznať, ale ešte dôležitejšie ako to, čo ješ, je to, ako to ješ. Môžeš mať na tanieri to najzdravšie jedlo na svete, ale pokiaľ ho do seba nahádžeš v strese, v zhone alebo s pocitom viny, tvoje telo ho nedokáže správne stráviť. Ako sme už povedali, keď si v strese, tvoj tráviaci systém je odpojený. Krv je vo svaloch, nie v žalúdku. A tak tam to jedlo jednoducho leží. Kvasí, vytvára zápal a zakladá na budúce problémy. Najmä my máme vo zvyku zhltnúť ťažký obed niekde v jedálni za 10 minút a hneď bežať späť k práci. Takže než začneš jesť, zastav sa. Zhlboka sa nadýchni. Venuj tomu jedlu tichú vďačnosť. Nemusí to byť žiadna náboženská modlitba. Ide len o moment prostého uznania. Ďakujem, že ma vyživuješ. Ďakujem, že mi dávaš silu. Nech je toto jedlo liekom pre moje telo. Jedz pomaly, dobre hrýzť. Vnímaj chute a textúry. Buď pri jedle prítomný. Tvoje telo sa ti odvďačí oveľa lepším trávením, stabilnou energiou a ústupom zápalov. A nezabudni svojmu telu počúvať. Ak ti niečo nerobí dobre, aj keby všetci výživoví poradcovia tvrdili že je to ten najväčší zázrak, jednoducho to nejedz. Tvoje telo vie svoje, dôveruj mu. 5/. Piatym pravidlom je vedomý pohyb. Nepotrebuješ drahé permanentky do posilňovne. Nepotrebuješ behať maratóny. Potrebuješ jednoducho len hýbať svojím telom spôsobom, ktorý je ti príjemný, pretože pohyb je liek. Pohyb rozprúdi krv, rozprúdi lymfatický systém, rozprúdi energiu. Keď fyzicky ustrnieš na mieste, ustrnieš na všetkých úrovniach, aj na tých psychických. Ale pohyb musí vychádzať z radosti, nie z trestu. Pokiaľ nenávidíš svoju cvičebnú rutinu, ak sa do nej nútiš, pokiaľ je to len ďalšia otravná položka na tvojom zozname povinností, potom ťa nelieči, ale len vytvára ďalší stres. Nájdi si taký pohyb, ktorý si užiješ. Môže to byť obyčajná prechádzka v lese, víkendové hubárčenie, práca v záhradke, tanec v obývačke, jemné pretiahnutie, plávanie, čokoľvek vďaka čomu sa tvoje telo cíti živé, a rob to s plnou prítomnosťou. Vnímaj ako sa tvoje svaly napínajú a uvoľňujú. Vnímaj svoj dych. Buď vďačný za to že sa vôbec môžeš hýbať. Pretože táto prítomná vďačnosť účinky pohybu mnohonásobne zosilňuje. A teraz sa dostávame k niečomu veľmi hlbokému. K niečomu, čo väčšina ľudí vôbec nechce počuť, ale čo je pre zdravie úplne kľúčové: 6/. Šieste pravidlo je odpustenie. Odpustenie ako medicína. Tu je krutá pravda, o ktorej sa v ordináciách nehovorí. Väčšina chronických ochorení nemá primárne fyzický pôvod. Majú pôvod emocionálny. Sú to fyzické manifestácie toho, čomu Jung hovoril neintegrované komplexy. Sú to výsledky rokov, keď sme si v sebe hromadili zášť, keď sme odmietali pustiť staré traumy a krivdy, keď sme vliekli záťaž nezahojených rán. Poznáme to veľmi dobre z mnohých našich rodín. Roky sa s niekým nebavíme kvôli starému sporu o dedičstve alebo kvôli dávnej hádke. Možno ti to znie prehnane, ale zamysli sa: Koľkokrát si cítil fyzickú bolesť, keď si bol emocionálne na dne? Koľkokrát sa psychický tlak prejavil ako stuhnutosť chrbta alebo krku? Koľkokrát ťa po hádke rozbolela hlava, zovrel sa ti žalúdok, alebo ti sťažel hrudník? Telo a myseľ totiž nie sú dve oddelené veci. Sú jedným celkom. Keď v sebe dusíš nespracované emócie, keď sa zubami nechtami držíš starej krivdy a odmietaš odpustiť, tieto emócie nevyšumia do prázdna. Zostanú uväznené v tvojom tele. Zmenia sa na chronické napätie, na zápal, na chorobu. Je to tvoj vlastný nespracovaný tieň, ktorý ťa pomaly požiera zvnútra. Odpustenie totiž vôbec nie je pre toho druhého človeka. Odpustenie je len a len pre teba. Pretože kým v sebe nesieš tú zlosť, tú trpkosť a tú zášť, si to ty kto každý deň pije jed a čaká že umrie ten druhý. Si to ty kto je chorý. Ten človek na ktorého sa hneváš už si pravdepodobne dávno žije svoj život, ale ty stále ťaháš ten obrovský balvan. Takže ako sa vlastne odpúšťa? Nie je to niečo, čo by si si mohol vynútiť. Nemôžeš si len tak povedať už som ti odpustil, keď vo vnútri stále cítiš zlosť. Je to proces. Začína to tým, že tú bolesť vôbec uznáš. Dovoľ si ju cítiť. Nepotlačuj ju. Ak potrebuješ plakať, plač. Ak máš chuť kričať, krič. Ale rob to vedome. Rob to preto, aby si sa od toho oslobodil, nie aby si v tom uviazol ešte hlbšie. A potom až budeš pripravený, urob to vedomé rozhodnutie to pustiť. Nie preto, že by si to ten druhý zaslúžil, ale preto, že ty si zaslúžiš byť slobodný. Zaslúžiš si odložiť to závažie. Zaslúžiš si uzdravenie. Niekedy na to potrebuješ pomoc. Niekedy potrebuješ terapeuta, občas podporu priateľov, občas duchovnú prax. Nech už si zvolíš akúkoľvek cestu, vedz, že odpustenie je nevyhnutné. Je to ten najsilnejší liek na rany, ktoré sa nedajú vidieť voľným okom. 7/. Siedme pravidlo je posvätný odpočinok. A tým nemyslím iba spánok, aj keď ten je úplne zásadný. Mám na mysli dovoliť si zastaviť sa, dovoliť si nerobiť vôbec nič, len jednoducho existovať bez toho, aby si čokoľvek produkoval. Vyrástli sme v kultúre, ktorá oslavuje drinu. Poznáme to heslo, že práca šľachtí a pocit, že kto nepracuje, nech neje. Robí sa nám previnilo, len si ideme popoludní sadnúť. Cítime, že naša hodnota sa odvíja len od toho, koľko toho za deň stihneme vybaviť, postaviť alebo zariadiť. Ale tvoj organizmus takto nefunguje. Telo potrebuje cykly, potrebuje aktivitu a odpočinok, napätie a uvoľnenie, výdaj a príjem. Keď len dávaš, keď len makáš a iba na seba tlačíš, skôr alebo neskôr sa zlomíš. Karl Jung zdôrazňoval nutnosť introverzie, obracania sa do vlastného vnútra a nechá nevedomie prehovoriť. A na to je nutné ticho. Urob si v kalendári posvätný čas na nič nerobenie. Nie na pozeranie na televíziu, nie na scrollovanie na sociálnych sieťach, ale na to, aby si jednoducho len bol, aby si mohol sedieť v tichu, pozerať sa z okna, byť sám so sebou bez akýchkoľvek rušivých vplyvov. Zo začiatku to môže byť extrémne nepríjemné. Zaplnili sme totiž každú sekundu nášho života hlukom a rozptýlením. A keď zrazu nastane ticho, začnú sa vyplavovať všetky tie veci a komplexy, ktorým sme sa tak zúfalo snažili vyhnúť. Ale o to presne ide. Tieto veci musia byť videné, musia byť precítené a musia byť spracované. A to sa dá urobiť jedine v tichu. Začni ctiť svoju potrebu odpočinku. Neber ho ako luxus, ktorý si dopraješ až keď ti zostane čas. Ber ho ako absolútny základ svojho zdravia. Pretože keď hlboko odpočívaš, tvoje telo sa lieči, opravuje tkanivá, upevňuje spomienky, spracováva emócie, dobíja energiu a vracia ťa späť k sebe samému. 8/. Pravidlom číslo 8 je skutočné spojenie. My ľudia nie sme stvorení na to, aby sme boli sami. Sme sociálne bytosti navrhnuté pre kmeň, pre komunitu, pre blízkosť. Vedel si, že jedným z najväčších ukazovateľov budúcich chorôb nie je ani zlá strava, ani nedostatok pohybu, ale osamelosť? Ľudia, ktorí sa cítia sami, ktorí nemajú žiadne hlboké väzby a žijú v izolácii, sú častejšie chorí, rýchlejšie starnú a skôr umierajú, pretože ľudské telo potrebuje kontakt, potrebuje byť videné a potrebuje niekam patriť. A teraz nehovorím o tom mať 1000 priateľov na sociálnych sieťach alebo presedieť večer v krčme, kde sa síce hovorí o politike a o hokeji, ale človek sa tam cíti vnútorne úplne prázdny a opustený. Jung tento jav opísal ako identifikáciu s personou. Nosíme masky, aby sme zapadli do spoločnosti, ale pod maskou trpíme. Hovorím o skutočnom prepojení, o ľuďoch, pred ktorými môžeš byť zraniteľný, pred ktorými môžeš tú masku zložiť a nemusíš nič predstierať. Ak máš pocit, že nič také v živote nemáš, začni presne tam, kde teraz si. Pridaj sa k skupine ľudí s rovnakými záujmami. Ponúkni nezištne pomôcť niekomu ďalšiemu. Otvor svoje srdce, aj keď máš strach, pretože skutočné spojenie vyžaduje zraniteľnosť a zraniteľnosť vyžaduje odvahu. Ale na druhej strane tejto odvahy čaká spolupatričnosť a spolupatričnosť je liek. 9/. Deviatym pravidlom je aktívna vďačnosť. Zase si možno hovoríš, že toto klišé už poznáš. Buď vďačný. Raduj sa z maličkosti. Zvlášť našej cynickej povahe to môže znieť trochu nadnesene, ale dokážem ti, prečo je to čistokrvná medicína. Keď pocítiš skutočnú vďačnosť, keď si niečo skutočne a úprimne vážiš, tvoj mozog uvoľní tie isté chemické látky, ako keď dostaneš krásny darček. Dopamín, sérotonín, oxytocín. Tvoje telo sa zaleje chémiou pohody a tieto látky ti nezaistia len to, že sa cítiš fajn. Ony fyzicky posilňujú tvoj imunitný systém, znižujú systémový zápal, zlepšujú tvoj spánok a zrážajú krvný tlak. Takže každý večer, tesne predtým než zaspíš, nájdi tri veci, za ktoré si ten deň úprimne vďačný. Nemusí to byť nič veľké. Úplne stačia obyčajné veci. Horúca voda v sprche, obyčajný hrnček dobrého čaju, slnko ktoré ťa po ceste z práce hrialo do tváre, a hlavne to precítiť. Nemysli na to len hlavou, precíť to vo svojom tele. Nechaj ten pocit ocenenia nech ťa celého naplní. Keď to budeš robiť pravidelne, niečo sa zlomí, začneš si všímať oveľa viac, keď hlási dobré veci, pretože tvoj mozog ich začne aktívne vyhľadávať, a čím viac si ich všímaš, tým viac sa ich objavuje. Nie preto, že by sa svet vonku náhle zmenil, ale preto, že sa zmenilo tvoje vnímanie a to ako vnímaš svet, to tvorí tvoju realitu. A teraz sa dostávame k pravidlu ktoré obracia všetko hore nohami: 10/. Pravidlo číslo 10 je tajomstvo, ktoré prastaré tradície strážili po tisícročia, a ktoré je samotným jadrom hlbinnej psychológie. Znie takto: Sebauzdravenie vyžaduje kapituláciu. Viem že to znie ako úplný paradox. Ako sa môžeš uzdraviť, keď kapituluješ? Nehovorím o tom, že by si to mal vzdať. Hovorím o tom, že sa musíš vzdať kontroly, že musíš kapitulovať pred vlastným egom a odovzdať sa niečomu väčšiemu, svojmu bytostnému ja. Musíš prestať bojovať so svojim telom. Musíš prestať vzdorovať tomu, čo práve je, pretože odpor vytvára napätie a napätie blokuje akékoľvek liečenie. Keď máš bolesti a brániš sa im, keď proti nim bojuješ a celý sa kvôli nim zatneš, tá bolesť sa len zhorší. Keď na teba padne úzkosť a ty sa jej vzpieraš, keď sa ju snažíš potlačiť a bojuješ s ňou, úzkosť len rastie, pretože to, čomu sa brániš, to pretrváva. S čím bojuješ, to len získava na sile. Ale keď kapituluješ, keď prijmeš to, čo práve je, keď sa uvoľníš do tej skúsenosti bez odporu, stane sa niečo nepochopiteľné. Bolesť začne mäknúť, úzkosť sa začne rozplývať. Vzal si im totiž ich hlavné palivo, ktorým bol tvoj vlastný odpor. Neznamená to, že sa ti to musí páčiť. Neznamená to, že nesmieš nič robiť. Znamená to len to, že najskôr plne akceptuješ realitu takú, aká je. A až z tohto bodu prijatia, z tohto miesta bez vzdoru môžeš jednať s jasnou hlavou. Môžeš urobiť to, čo tvoje telo potrebuje. A to bez tej zbytočnej ďalšej vrstvy utrpenia, ktorá pochádza z boja proti realite. Existujú dva druhy bolesti. Je tu čistá fyzická bolesť, a potom je tu utrpenie ktoré si sami pridávame tým, že sa tej bolesti bránime. A väčšina toho, čo bežne nazývame bolesťou, je v skutočnosti práve to utrpenie z nášho odporu. Takže až nabudúce ucítiš bolesť, až ucítiš fyzický diskomfort alebo zvieravú úzkosť, skús toto: Namiesto toho aby si proti tomu šiel silou, predýchaj to. Presuň svoju pozornosť priamo do miesta tej bolesti a pošli tam svoj dych. Predstav si, že s každým nádychom do toho miesta posielaš čerstvý vzduch, priestor a svetlo a s každým výdychom odtiaľ uvoľňuješ to napätie, ten strach, ten odpor. A spýtaj sa tej bolesti čo odo mňa potrebuješ?, a potom len počúvaj. Niekedy tá bolesť potrebuje len to, aby si pochopil jej význam. Niekedy potrebuje pohyb. Niekedy potrebuje hlboký odpočinok. Niekedy potrebuje, aby si si dovolil plakať. A niekedy potrebuje, aby si konečne odložil záťaž, ktorú na sebe už roky vlečieš. Keď počúvaš, keď odpovedáš, keď prestaneš bojovať, tá bolesť nad tebou stratí svoju moc. Pretože už nie si jej obeť, stal si sa jej partnerom. Pracuješ so svojim telom, nie proti nemu. Tu je tá najhlbšia pravda zo všetkých: Tvoje telo na teba nikdy neútočí. Tvoje telo sa ťa vždy snaží chrániť. Vždy sa ťa snaží vyliečiť. Je úplne vždy na tvojej strane. Keď tomu konečne uveríš, keď konečne odovzdáš svoje ego múdrosti vlastného nevedomia a prestaneš s ním bojovať, presne v tom okamihu nastáva skutočné uzdravenie. Uzdravenie totiž nie je niečo, čo robíš. Je to niečo, čo dovolíš aby sa stalo. Je to proces ktorý prebehne úplne prirodzene vo chvíli, keď odstrániš prekážky. Keď prestaneš blokovať cestu vlastným odporom, keď prestaneš prekážať svojmu telu svojimi vlastnými strachmi, keď začneš veriť že tvoje telo vie najlepšie čo má robiť. A viem že to môže naháňať hrôzu, pretože celý život do nás tĺkli že musíme mať veci pod kontrolou, že si všetko musíme vybojovať a vydrieť. Ale skutočné liečenie vyžaduje presný opak. Vyžaduje to pustiť opraty, dôverovať, kapitulovať pred niečím väčším než je len tvoja obmedzená vedomá myseľ. Odovzdať sa inteligencii tvojho tela, inteligencii samotného života. A keď to urobíš, keď sa naozaj odovzdáš a uveríš, vtedy zistíš, že si nikdy nebol sám, že vo vnútri teba celý ten čas neúnavne pracovala obrovská životná sila s jediným cieľom: udržať ťa nažive, uzdraviť ťa, vrátiť ťa do stavu celistvosti. A to jediné, čo si preto musel urobiť bolo prestať jej prekážať, prestať ju blokovať, prestať sa brániť. ZÁVER: Pomaly sa blížime k záveru a ja chcem, aby si si všetko čo si sa tu dnes dozvedel v sebe nechal usadiť. Týchto 10 pravidiel totiž nie je len nejaká zaujímavá teória. Sú to úplne praktické veci, ktoré môžeš začať používať ešte dnes, pokojne hneď teraz. Začni tým, že začneš svojmu telu načúvať. Daj mu najavo že si tu, že mu venuješ pozornosť, že ti na ňom záleží. Zhlboka a vedome dýchaj niekoľkokrát za deň. Pripomeň svojmu nervovému systému, že už je v bezpečí. Staraj sa o svoju mentálnu záhradu a integruj svoje tiene. Vyberaj si myšlienky ktoré ťa živia, nie tie ktoré ťa ničia. S plnou pozornosťou a vďačnosťou. Hýb sa z čírej radosti. Odpúšťaj, aby si oslobodil sám seba. Dopraj si posvätný odpočinok. Buduj skutočné hlboké spojenie bez masiek. Praktikuj aktívnu vďačnosť. A predovšetkým kapituluj, dôveruj, dovoľ veciam aby sedeli a nečakaj od seba dokonalosť. Nesnaž sa toto všetko robiť úplne bez chýb, pretože o dokonalosť tu vôbec nejde. Ide o smer, o malé ale pravidelné kroky k láskavejšiemu vzťahu k sebe samému, k vedomejšiemu životu, ku skutočne celistvému zdraviu. Chcem, aby si vedel jednu nesmierne dôležitú vec. Nezáleží na tom koľko máš rokov. Nezáleží na tom ako dlho už sa s nejakou chorobou stretávaš. Nezáleží na tom aké desivé diagnózy máš napísané v papieroch od doktora. Vždy, úplne vždy je možné sa do určitej miery uzdraviť. Možno to nebude ten okamžitý zázrak ako z rozprávky, ktorý by sme všetci tak veľmi chceli, ale môže to znamenať obrovské zlepšenie. Môže to znamenať oveľa menej bolesti, viac energie cez deň, pokojnejší spánok, a hlboký vnútorný mier. Tvoje telo má totiž úplne fascinujúcu schopnosť regenerácie. Bunky ktoré sa sami obnovujú, tkanivá ktoré sa sami opravujú, a systémy ktoré dokážu znovu nájsť rovnováhu. Jediné čo od teba to telo potrebuje je, aby si mu na to vytvoril správne podmienky, aby si mu venoval svoju pozornosť, svoju lásku, a svoju úplnú dôveru. A áno, niekedy potrebuješ modernú medicínu. Niekedy je lekársky zákrok nevyhnutný a je to tak úplne v poriadku. Tieto pravidlá nenahrádzajú lekársku starostlivosť tam, kde je kriticky potrebná. Oni ju ale dopĺňajú a obrovským spôsobom umocňujú. Pretože keď je tvoje telo v rovnováhe, keď dostáva všetko čo potrebuje na fyzickej aj duševnej rovine, aj lieky od doktorov fungujú oveľa lepšie. Liečba je efektívnejšia a rekonvalescencia prebieha nepomerne rýchlejšie. Takže vezmi tieto nástroje, začni ich pravidelne používať a len sleduj, čo sa začne diať. Sleduj. Sleduj ako sa mení tvoja energia, ako ustupuje tvoja bolesť, ako sa premieňa vzťah k tvojmu telu. Sleduj ako sa mení tvoj celý život. A až ťa zase začne lákať vrátiť sa k tým starým zabehnutým zvykom, až ťa to bude ťahať na ignorovanie tých jemných signálov a na prepnutie späť na autopilota, spomeň si na toto: Tvoje telo je to jediné miesto, v ktorom musíš prežiť celý svoj život. Je to tvoj domov a ty si zaslúžiš žiť v domove ktorý ťa vyživuje, ktorý ťa drží nad vodou a v ktorom sa cítiš v bezpečí. Preto sa o neho staraj, počúvaj ho a miluj ho. Nie ako nejaký pokazený stroj ktorý treba odviezť do servisu, ale ako ten najväčší zázrak. Ako zázrak samotného života, ktorý v tebe pulzuje v každej jednej sekunde. Ak s tebou toto posolstvo zarezonovalo a ak cítiš že práve teraz nastal ten správny čas prevziať opraty svojho zdravia späť do svojich rúk, pozývam ťa aby si napísal vetu: Zaslúžim si uzdravenie. Nie sú to totiž len prázdne slová. Je to deklarácia. Je to záväzok. Je to potvrdenie tvojej vlastnej hodnoty, tvojho práva cítiť sa dobre a tvojej ochoty na sebe pracovať, pretože ty si zaslúžiš uzdravenie. Zaslúžiš si žiť bez neustálej bolesti. Zaslúžiš si mať veľa energie. Zaslúžiš si cítiť sa skutočne nažive. A úplne všetko, čo potrebuješ na to, aby si na túto cestu vyrazil už v sebe dávno máš. Vždy to tam bolo. Len si na to musel znova prísť. A teraz sa zhlboka nadýchni. Znovu si polož ruku na srdce, vnímaj ako bije a povedz si potichu alebo pokojne nahlas: Ďakujem ti moje telo, že ma udržuješ pri živote. Ďakujem ti za všetko čo pre mňa robíš bez toho, aby som ťa o to vôbec musel prosiť. Sľubujem ti, že ti budem viac načúvať. Sľubujem, že sa o teba budem lepšie starať. Sľubujem, že ti budem dôverovať, pretože si múdre, si silné a si mojím najväčším spojencom na tejto ceste, ktorej hovoríme život. A zatiaľ čo to hovoríš, vnímaj ako sa v tebe niečo uvoľňuje, ako sa vo vnútri teba otvára nový priestor, ako sa ten dlho narušený vzťah medzi tvojím vedomím a tvojím telom začína hojiť. Pretože presne toto je podstata skutočného sebauzdravenia. Nie je to len odstraňovanie symptómov, je to liečenie toho prastarého rozdelenia. Je to hlboké rozpomenutie sa na to, že ty a tvoje telo nie ste dve oddelené veci. Ste jeden úžasný celok. A keď žiješ z miesta tejto jednoty, z tejto súdržnosti a z tejto lásky, zdravie už nie je niečo, čo by si musel neustále naháňať. Zdravie je niečo, čím sa jednoducho staneš. A to je to obrovské tajomstvo, ktoré vedeli dávni majstri aj priekopníci hlbinnej psychológie. Zdravie totiž nie je len absencia choroby. Je to prítomnosť naplneného života, hlbokého spojenia a bezpodmienečnej lásky k sebe samému. A toto všetko máš k dispozícii práve teraz. Nie zajtra, nie až ti bude trochu lepšie. Práve teraz. Pretože ty presne taký aký si v tento daný moment so všetkými svojimi bolesťami, zápasmi, tieňmi i nedokonalosťami, už teraz si hoden uzdravenia, už teraz si hoden lásky, už teraz si zaslúžiš naplnený a pulzujúci život. Tvoje telo len trpezlivo čaká, kým si na to spomenieš. Čaká, až sa vrátiš späť domov. Keď sa vrátiš k nemu až ho vypočuješ a keď mu začneš veriť, tak sa vráť, počúvaj, a dôveruj.
PS: Duševný v/s mentálny Medzi slovami duševný a mentálny nie je v bežnej reči takmer žiadny rozdiel, pretože ide o synonymá. Slovo duševný pochádza zo slovenčiny a odkazuje na dušu, psychiku a emócie. Slovo mentálny pochádza z latinského mens (myseľ) a odkazuje viac na rozum, intelekt a kognitívne procesy. Rozdiel sa prejavuje najmä v tom, s akými slovami sa tieto prídavné mená spájajú v praxi. Rozdiely v používaní a kontexte Duševný sa spája s celkovým psychickým prežívaním, citmi a náladou. Príklady: duševné zdravie, duševný pokoj, duševná porucha, duševné vlastníctvo. Mentálny sa viaže na intelekt, myslenie, pamäť, logiku a mozgovú činnosť. Príklady: mentálna retardácia, mentálny vek, mentálna kapacita, mentálny tréning. V medicínskom kontexte sa oba pojmy často prelínajú. Napríklad duševná porucha a mentálna porucha vyjadrujú to isté, no v oficiálnych diagnózach sa častejšie stretnete s pojmom duševná porucha. Porovnanie pojmov
PPS: Carl Gustav Jung 26. júla 1875 Kesswil, Švajčiarsko - 6. júna 1961 Küsnacht, Švajčiarsko (86) C.G.Jung bol švajčiarsky lekár, psychiater a psychoterapeut, zakladateľ analytickej psychológie. Jeho prínos pre psychiatriu a psychológiu spočíva v pochopení ľudskej psychiky na pozadí sveta snov, umenia, mytológie, náboženstva a filozofie. Má významný podiel na skúmaní príčin a liečbe schizofrénie. Ako syn protestantského farára prežíval všetky otcove pochybnosti spojené s vierou. Ako veľmi senzitívne dieťa sa často oddával osobnej imaginácii, pri ktorej sa pokúšal nadviazať kontakt s Bohom. Vzhľadom na veľké množstvo duchovných hodnostárov v rodine sa predpokladalo, že aj jeho dráha pôjde v otcových stopách. Potom, čo objavil v ranej dospelosti filozofiu a literatúru, rozhodol sa vymaniť z rodinnej tradície a zapísal sa na štúdium medicíny a psychiatrie. Mladosť a štúdiá Carl Gustav Jung sa narodil 26. júla 1875 v meste Kesswil v švajčiarskej oblasti Thurgau. Jeho otec tu pracoval ako evanjelický farár. Carl Gustav po maturite začal študovať v Bazileji medicínu, ktorú ukončil zložením štátnej skúšky v roku 1900. V roku 1902 promoval na Dr. medicíny s témou „K psychológii a patológii tak isto okultnými fenoménmi“. Rozhodol sa špecializovať na psychiatriu a v decembri toho istého roku dostal asistentské miesto u Eugena Bleulera na Psychiatrickej klinike v "Burghölzli" v Zürichu. Od roku 1905 do 1909 bol vrchným lekárom v "Burghölzli". V rokoch 1905 až 1913 pracoval aj ako súkromný docent na univerzite v Zürichu. Od roku 1906 sa verejne stal prívržencom psychoanalýzy Sigmunda Freuda, ktorého v roku 1907 aj osobne spoznal. Kvôli osobným nezhodám so svojím nadriadeným Bleulerom opustil v roku 1909 kliniku a otvoril si súkromnú prax v Küsnacht pri Zürichu. V marci 1910 mu bola v Nürnberg udelená pocta, stal sa 1. prezidentom novozaloženého „Medzinárodného psychoanalytického spoločenstva“. Tento post zastával štyri roky. Univerzita v Zürichu Univerzita v Zürichu mala svoju klinickú bázu v Burghölzli a Jung sa stal jej lekárom v roku 1900. Ústav viedol Eugen Bleuler, ktorý sa zaoberal skôr tradičným deskriptívnym skúmaním duševných chorôb. V opozícii k filozofickej psychológii sa Jung zaoberal experimentálnou psychológiou, v ktorej odvodzoval zákony s rovnakou platnosťou ako vo vede. So svojim spolupracovníkom Franzom Riklinom významne prepracovali Bleulerom používaný asociačný test, rozšírili zoznam podnetných slov i asociačných párov. Asociačný test pre Junga predstavoval bránu k obsahom nevedomých komplexov v ľudskej psychike. V rozprávaniach duševne chorých nachádzal podobnosti s mýtmi a túto zhodu chápal ako prejav spoločnej základne individuálnej imaginácie a vedomia celej ľudskej rasy. Študoval mytológiu a zbieral materiál preludov, halucinácií a snov pacientov, ktoré sa mu zdali byť pre túto teóriu relevantné. Spolupráca a priateľstvo s Freudom V určitom slova zmysle sa hovorí o vzťahu učiteľa a žiaka, ale spoluprácu Junga s Freudom charakterizuje predovšetkým dôvera a priateľstvo. Jung sa prvýkrát stretol s Freudom v roku 1907, ich spolupráca trvala do roku 1912. Pre Freuda znamenal Jung najinšpiratívnejší prvok svojho psychoanalytického hnutia, predovšetkým sa zhodovali vo výskumoch v oblasti hystérie. Freudovská psychoanalýza, ktorá sa zameriavala na sexuálny pôvod neurózy, sa však zdala Jungovi príliš obmedzená, chcel pracovať s "trajektóriou" neurózy a jej implikáciami pre budúci vývoj pacienta. Aj Freudovo poňatie komplexu ako akéhosi sexuálneho rezídua z psychických zážitkov skorého detstva mu pripadalo ako silne obmedzujúce. Objav fantázií americkej spisovateľky Frank Millerovej ho privádza k podvedomým tvorivým imagináciám, mytologickým snom a fantáziám, ktoré mali neosobný charakter. Subjekt sa vracia k archaickej mimoslovnej forme výrazu. Kým pre Freuda bol symbolizmus z väčšej časti dôsledkom historického a kultúrneho kontextu, Jung kládol na tieto faktory minimálny dôraz a zameral sa na neosobnú vrstvu ľudskej duše, ktorú nazval kolektívne nevedomie. Tu sa začali zo spoločnej cesty rozchádzať. V roku 1912 vydáva Jung štúdiu Symboly premeny, kde odmieta Freudov prílišný dôraz na sexualitu a na príklade symbolizmu vízií Frank Millerovej rozširuje poňatie libida ako všeobecnej psychickej a životnej energie zameranej na cieľ. Freud nebol schopný prijať čokoľvek, čo by nebolo v zhode s jeho teóriou, ktorú už medzitým povýšil na dogmu. Vzťah Freuda a Junga nemal iba vedecké, ale aj osobné pozadie. Freud sa rozhodol Junga adoptovať a "podľa vzoru patriarchov ho pomazať in patribus infidelium - v zemi neveriacich". To neskôr znamenalo problém ako sa vymaniť z otcovskej autority, a to hlavne vo chvíli, keď sa objavil vzťah konkurencie. Charakteristika Jungovej hlbinnej psychológie Rok 1913 bol pre Junga zlomový. Po sérii apokalyptických snov a vízií rezignoval na prednášky na univerzite, v roku 1914 sa vzdáva funkcie prezidenta Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti, na čele ktorej stál od roku 1911. V tomto období sa venuje prevažne práci na svojich teoretických štúdiách, zakladá úzky krúžok Psychologického klubu, venuje sa súkromnej terapeutickej praxi, ale predovšetkým zdokonaľuje svoju techniku, ako komunikovať so svojím nevedomím. Nadväzuje tak na svoje rané zážitky z detskej imaginácie. Učí sa personifikovať fenomény nevedomia, počúvať ich hlas, a tým ich urobiť uchopiteľnými pre vedomie. Dochádza k postulátu, že v individuálnej mysli existujú prvky, ktoré jej nepatria, resp. nie sú jej vlastným výtvorom. Vedomie a nevedomie Jung sa snažil zachytiť a popísať nejakú praktickú metodiku, ako sa človek môže vysporiadať so svojím nevedomím. Bol si vedomý toho, že náboženské filozofie, metafyzické systémy alebo symbolická imaginácia pracujú s týmto faktom. Psychologické výpovede majú rovnakú váhu ako výpovede vedeckého rázu, akými disponuje napríklad fyzika. Jung v tejto súvislosti zavádza pojem psychickej reality, ktorú moderné osvietené poňatie človeka odkazuje mimo skutočnosť. Neustále sa snaží zdôrazňovať empirickú povahu duševných výpovedí a zároveň si je vedomý, že pre moderný vedecký názor nebude jednoduché tento fakt prijať. Poukazuje na nebezpečenstvo vyplývajúce z oddelenia psychického sveta od racionalisticky chápanej skutočnosti. Na mnohých miestach vyslovil predtuchu nebezpečného vplyvu nespracovaných nevedomých archetypov, ktorá sa mu splnila druhou svetovou vojnou. V týchto úvahách dospel Jung k podstatnému zisteniu, že vedomie a nevedomie sa k sebe správajú komplementárne. Podľa vzoru matematiky vytvoril pojem transcendentnej funkcie, faktor vedomia a faktor nevedomia tvoria jednu psychickú funkciu, podobne ako reálna a imaginárna zložka tvoria komplexné číslo. Rôzne varianty vzťahu vedomých a nevedomých faktorov sú charakteristické pre rôzne typy duševného ochorenia. Jung pracoval na koncepcii psychologických typov. Zaviedol dvojitú kategóriu povahy podľa zamerania libida, introvertnú(orientovaná do svojho vnútra) a extrovertnú (orientovanú na vonkajší svet). Neskôr klasifikáciu doplnil o štyri základné funkcie ľudskej psychiky (myslenie, cit, vnímanie, intuícia). V tejto súvislosti hovorí o diferenciácii (rozlíšení) jednotlivých funkcií, pričom najmenej diferencovaná psychická funkcia patrí u jednotlivca do oblasti osobného nevedomia.
„Bollingenská veža“, vila C. G. Junga Symbolizmus nevedomých projekcií V roku 1923 začína Jung stavbu veže v Bollingene, obydlia, ktoré je žijúcim dôkazom jeho ďalšieho objavu, psychického stredu v ľudskej duši, Self čiže Bytostné Ja. Bollingenská veža ktorú psychológ neustále vlastnými silami rozširoval nebola len miestom stretávania sa s rôznymi osobnosťami, ale predovšetkým symbolickým vyjadrením osobného rastu k celistvosti, kombináciou praktickej životnej orientácie a spracovaním snovej imaginatívnej látky. Pracuje presne v intenciách svojho zistenia, že projekciou nevedomých obsahov do reality sa stávajú obsahmi viditeľnými. Stavba týmto prekračovala svoj symbolický význam. Koncom 20. rokov začína Jung štúdium alchymistického symbolizmu, obracia sa k starým filozofickým majstrom (Majster Eckhart, Paracelsus, Augustín z Hippa ai.), skúma kresťanstvo, jeho heretické hnutia a symbolizmus, sám sa zúčastňuje objavenia gnostických zvitkov z egyptského Nag Hammádí. Na pôde religionistického spolku Eranos sa stretáva s Mirceom Eliadom, Károlom Kerényim. S Richardom Wilhelmom pracuje na interpretácii Tajomstva zlatého kvetu, ezoterického textu čínskeho taoizmu, píše úvod k čínskej knihe premien I-ťing. Všetky získané materiály a znalosti trvale konfrontoval so svojou praxou psychiatra. Jeho spektrum klientely sa pohybovalo od obyčajných pacientov psychiatrického ústavu v Küsnachtu po známe i zámožné osobnosti (dcéra Jamesa Joyca, spisovateľ Hermann Hesse, dcéra Johna D. Rockefellera). Usporadúval prednášky, písal články do odborných časopisov, študoval myslenie primitívnych afrických kmeňov. Bytostné Ja Na Bazilejskej univerzite sa v roku 1943 stáva riadnym profesorom lekárskej psychológie, bez toho, aby prerušil svoju psychiatrickú prax. Jeho široký záber vedomostí mu umožňoval vyjadrovať sa fundovane k súdobému dianiu. Často sa vracal k svojim textom a prepracovával ich vo svetle svojich novonadobudnutých skúseností s religióznymi a ezoterickými systémami. Symbolika alchymistických obrazových sérií ho privádza ku koncepcii dvojice archetypov animus/anima, pričom mužskému svetu tvorí nevedomý protiklad anima (ženská časť duše) a naopak. Tretí prvok, persona, je maskou, ktorá robí na ostatných ľudí určitý dojem a súčasne zakrýva pravú povahu jedinca a vyvoláva u iných dojem uznávania požadovaného správania. Rieši tým problém princípu spojenia osobnej nezávislosti a spoločenskej akceptácie. Rozvíjaním symboliky dochádzajú adepti alchýmie ku kontaktu s nevedomím a ich psychický stred vo vedomom ja sa presúva smerom k Self. Rovnakú charakteristiku našiel Jung pri snovej imaginácii, čo iba podporilo teóriu o zameranosti ľudskej psychiky na cieľ (teleológie), ktorý nazval procesom individualizácie a stotožnil ho s vytvorením psychického stredu v Bytostnom Ja. Ako nástroj takto zameranej terapie použil aktívnu imagináciu, pri ktorej klienti často spracovávali svoje vízie do obrazov, ktoré podľa vzoru mandál východu zobrazujú psychickú celistvosť osobnosti v poriadku kozmu. Jung svoje myšlienky na vývoj ľudskej duše neoddeľuje od biologickej evolúcie človeka. Nikdy však samostatne netematizuje evolučnú teóriu a vždy sa drží svojho psychologického uhla pohľadu. Ako psychologickú nutnosť v rámci vývoja ľudského myslenia videl napríklad prijatie štvrtej nevedomej psychickej funkcie do oblasti psychológie vedomia, takže ho vyhlásenie dogmy o nanebovzatí Panny Márie pápežom Piom XII. v novembri 1950 nijako neprekvapilo, a to práve s ohľadom na náuku o Najsvätejšej Trojici. V súvislosti s pojmom synchronicity (nepríčinnom spojení dejov) bol kontaktovaný fyzikom Wolfgangom Paulim kvôli možnosti analógie pri prechodových dejoch elementárnych častíc. Pri tejto príležitosti prekročil i niektoré vedecké paradigmy, keď v súvislosti so synchronicitou uvažuje, že psyché nemusí byť viazaná na mozog, nie je lokalizovaná v priestore, alebo že priestor je psychicky relatívny. Kritika Jungova práca nebola prijímaná bez výhrad. Pred modernou vedou musel stále dokazovať empirickú povahu svojich zistení a bol často obviňovaný z ezoterizmu. Z opačnej strany ho napríklad židovský filozof Martin Buber kritizoval za prílišné zatemňovanie Boha gnostickou špekuláciou. Častá výčitka teológov smeruje k psychologizujúcemu poňatiu Boha, ktorý ako autonómny psychický obsah nemá žiadnu realitu mimo ľudskej psyché. K tejto výčitke sa Jung vyjadroval mnohoznačne, vždy so zreteľom na svoje psychologické zameranie. V korešpondencii s anglickým dominikánom Victorom Whitom došlo napriek k všetkým sympatiám k nezhode pri otázke privatio boni (zbavenie dobra). Zlo podľa Junga patrí do celku skutočnosti a nemožno ho redukovať na nedostatok dobra, a i tu nachádza pre toto tvrdenie psychologické zdôvodnenie. Pokračovanie Jungových myšlienok Jungova analytická psychológia je všeobecne použiteľná a neobmedzuje sa iba na určité psychologické typy, ale rešpektuje akúkoľvek povahu človeka. Získala si celý rad ctiteľov a žiakov, ktorí pokračovali v Jungovom diele. V roku 1948 bol založený Inštitút C. G. Junga, ako reakcia na vzrastajúci záujem o rozvíjanie a spoluprácu na myšlienkach analytickej psychológie. Jung si bol vedomý skutočnosti, že jeho objavy ho prekročili a z analytickej psychológie sa stalo hnutie. Dnes sa inštitút orientuje ako tréningové centrum analytikov a psychoterapeutov, slúži ako miesto k stretnutiu študentov, vedcov a učiteľov. Podobne v Londýne bola založená Spoločnosť pre analytickú psychológiu.
|
