MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
Hippokratova prísaha
„Prisahám pri Apolónovi, bohovi lekárstva, pri Aeskulapovi, Hygiei a Panacei aj pri všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že túto prísahu a tieto záväzky budem podľa svojich síl a svedomia poriadne dodržiavať: Svojho učiteľa v lekárskom umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov a vďačne mu ponúknem všetko potrebné. Ak sa dostane do núdze, dám mu zo svojho, rovnako i jeho potomkom dám a budem ich pokladať za vlastných bratov. Pokiaľ po znalostiach tohto umenia zatúžia, budem ich vyučovať zadarmo a bez nárokov na akékoľvek záväzky. Svojim synom a synom svojho učiteľa ako aj všetkým ustanoveným a na dodržanie lekárskych mravov prisahajúcim umožním, aby sa zúčastňovali na výučbe aj na prednáškach aj na celej vede. Nikomu však inému. Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávim. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v tomto odbore. Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia. Zrieknem sa túžby po zmyslových pôžitkoch či so ženami či s mužmi, či so slobodnými či otrokmi. Keď pri svojej lekárskej praxi zbadám alebo vypočujem niečo, čo by malo zostať tajomstvom o súkromnom živote ľudí, všetko zamlčím a ako tajomstvo uchovám. Ak budem túto prísahu dodržiavať a poriadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľudí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju však poruším či poškvrním, nech sa mi stane pravý opak. Spondeo ac polliceor!*“
(*spondeo ac polliceor = sľubujem a zaväzujem sa)
Prísaha má 3 tematicko-etické časti: 1.Učiteľ a jeho deti; Ctiť si svojho učiteľa lekárstva ako svojho rodiča; pomáhať mu ako i jeho potomkom tak ako vlastným bratom; naučiť ich lekárstvu zadarmo, umožniť im účasť na učení, prednáškach a vede; ale nikomu inému. 2.Liečba a ochrana chorého; Svoj život zasvätiť úžitku chorých a ich ochrane pred krivdou a bezprávim; nikdy nepodať smrteľný liek, ani prostriedok na vyhnanie plodu; rezanie nechať odborníkom. 3.Lekárska etika a tajomstvo; Pri liečení: chorému iba a len pomáhať; zrieknuť sa akýchkoľvek pôžitkov; všetko o súkromí liečeného zatajiť. Hippokratés z Kósu *460 pred Kr. †370 pred Kr. (90) bol antický Grék považovaný za jedného z najvýznamejších lekárov všetkých čias, ktorý položil základy niekoľkých odborov medicíny. Bol najvýznamnejším predstaviteľom tzv. Kósskej školy. Je mu prisudzovaná stará vrstva zbierky lekárskych textov Corpus hippokraticum, v ktorých odmietol povery a primitívnu liečiteľskú mágiu, a položil základy medicíny ako vedeckého oboru. Corpus hippokraticum priniesol okrem iného ideu lekárskeho tajomstva, ako je známe dnes. Bola súčasťou tzv. Hippokratovej prísahy. Iné Hippokratove texty obsahujú autorovo vtedajšie klasické poňatie choroby ako nerovnováhy 4 základných telesných štiav: čiernej žlče (gr. melania cholé), žltej žlče (lat. bilis), krvi (lat. sanguis, gr. haima) a lymfy (lat. lympha, pôvod zo starogr. slova nympha). Túto teóriu neskôr prevzal a rozvinul Galenos.
Niektoré historické a jazykové aspekty v interpretácii Hippokratovej prísahy
ÚVOD Grécke antické lekárstvo nebolo úplne pôvodné, pretože Gréci ochotne preberali od starších ázijských (Mezopotámia, India, Čína) a afrických (Egypt) civilizácií tak poznatky z medicíny, ako aj názory na okolitý svet a jeho pôsobenie na človeka. Ľudové grécke lekárstvo prisudzovalo uzdravujúcu moc niektorým bohom, najmä Asklépiovi. V jeho chrámoch, asklépiách, vybudovaných po celom gréckom svete, bol chorým v spánku (liečenie inkubáciou) vnuknutý spôsob liečenia, ktorý ďalej vykladali a vykonávali kňazi. Viera chorých a psychologické skúsenosti kňazov slúžiacich vo veľkých svätyniach boli veľmi účinným terapeutickým prostriedkom. O tom, že vo svätyniach bohov-uzdravovateľov sa skutočne vyvinuli akési sanitárne praktiky, najprv pozorovaním, potom premýšľaním a bádaním, svedčí fakt, že niektoré z veľkých lekárskych škôl vznikli práve pri týchto chrámoch a ich zakladatelia pochádzali z kňazských rodín. Grécke lekárstvo sa však dokázalo vymaniť z náboženských vplyvov. Gréci boli dobrými pozorovateľmi prírody a ľudského organizmu a usilovali sa vysvetliť prírodné javy i poruchy zdravia na základe empírie (Encyklopedie antiky, 1973). Grécke lekárstvo sa potom vyvíjalo skôr racionalisticky a chápalo sa ako časť filozofie, ako to opisuje Celsus (Demedicina, Praefatio, 1891; 1991): „Spočiatku sa liečiteľské umenie považovalo za časť filozofie, takže jedni a tí istí učenci liečili choroby a aj uvažovali o podstate prírody“. Lekárske školy boli teda vo svojich začiatkoch pod vplyvom filozofických škôl, z ktorých čerpali nielen z metodologickej, ale i myšlienkovej stránky, pretože niektorí filozofovia týchto škôl sa tiež konkrétne zaoberali lekárskym pozorovaním. I keď sa potom lekárstvo odlúčilo od filozofie a stalo sa odbornou vedou – bola to vraj Hippokratova zásluha (Celsus, Demedicina, Praefatio, 1891; 1991): „Hippokrates z Koa... oddelil toto umenie od štúdia filozofie.“ – predsa nikdy nestratilo súvislosť s filozofiou. JADRO „Otec medicíny“, ako nazýval starovek Hippokrata, zanechal bohaté odborné i etické dedičstvo. Životopis Hippokrata skrýva v sebe pozoruhodné spojenie historických a legendárnych prvkov. Ako asklepián, odvodzuje svoj pôvod cez svojho otca Herakleida od Asklépia, ktorý bol uctievaný ako syn Apollóna. Jeho matka Fainareté odvodzovala svoj rodokmeň priamo od Herakla. Čo vieme naozaj, sú len niektoré údaje z jeho života: okolo r. 460 pred n. l. sa Hippokrates narodil na ostrove Kos. Vyučoval ho jeho otec Herakleidés, ako i najslávnejší učitelia tých čias. Medicínu sa učil údajne u uznávaného dietetika Herodika zo Selymbrie, rétoriku u Gorgiasa z Leontíny a filozofiu u svojho rovesníka Demokrita z Abdéry. Hippokrates vykonával svoju prax ako podomový lekár, periodeut, založil kójsku lekársku školu, ktorá neskôr tvorila konkurenciu knidskej lekárskej škole. Mal dvoch synov, Tessala a Drakóna, ktorí tiež pôsobili ako lekári. Dlhé roky pôsobil v Trákii a zomrel vo vysokom veku v Larisse v Tesálii asi r. 377 pred n. l. (Schipperges, 1970; Golder, 2007). Podľa neho bola nazvaná zbierka spisov „Corpus Hippocraticum“, ktorá vznikla asi v 5. a 4. stor. pred n. l.; obsahuje 58 spisov (so 73 knihami) a bola zavŕšená pravdepodobne okolo roku 300 pred n. l. Kedy a ako sa táto zbierka začala vytvárať, nie je presne známe. Jej prevažná časť sa datuje do 5. a 4. stor. pred n. l., sú v nej však i časti oveľa mladšie. Niet pochybností, že Hippokrates nie je autorom celého kompendia, teda nedá sa zistiť, čo z toho je skutočne Hippokratovo. Je však isté, že mu vtlačil pečať svojej osobnosti, či už priamo, alebo prostredníctvom svojich žiakov. Obsah i forma zbierky sú pestré: opisy chorôb, všeobecné predpisy, diagnózy, diétne predpisy (určené nielen pre chorých, ale i zdravých), návody pre chirurgov, ženské choroby, životné prostredie. Sú tu však i spisy obsahujúce učenie konkurenčnej knidskej školy, ktorá kládla dôraz na špeciálnu patológiu. Ako uvádza nemecká historička medicíny Antje Krug (1993), hippokratovská medicína má tieto spoločné črty: - choroby nemajú žiadne iracionálne, náboženské príčiny, - pozorovanie pacienta je veľmi cenné pre prax, - medicína sa stáva praktickým umením, - vysoké etické ideály. Každý hippokratik sa usiloval napĺňať vo svojej praktickej činnosti tieto zásady: - veľmi dôležitá je prognóza, - v centre záujmu je pacient, nie choroba, - lekár má pacienta presvedčiť o spôsobe liečby, - dodržiavať prísahu. A. Bauer dodáva: „Skutočnosť, že technické možnosti medicíny v antike boli veľmi obmedzené, mala zásadné konzekvencie na lekárske myslenie a konanie: hippokratici nevykonávali diagnostickú medicínu, ale prognosticky orientované lekárstvo, ktoré sa zakladalo predovšetkým na správnom výklade/rozbore telesných znakov“ (Bauer, 1994). Prísaha – ‛Όρκος – Ius iurandum: Tento sľub sa nachádza v Corpus Hippocraticum ako Horkos (Prísaha). Jej autor/autori nie sú známi a Hippokratovi sa pripisovala len na základe dejinných súvislostí. Skladal ju údajne každý, kto vstupoval do lekárskeho cechu. Niektorí historici medicíny však pochybujú, či bola táto prísaha v antike vôbec platná a či nebola dokonca úplne neznáma. Vychádzajú pritom z faktu, že prvá doložená zmienka o prísahe sa nachádza až v diele po latinsky píšuceho lekára Scribonia Larga v 1. stor. n. l. Scribonius Largus ponúka v prológu svojho diela Compositiones najstaršie svedectvo o tradícii Hippokratovej prísahy takto: „Hippokrates, zakladateľ nášho povolania, odvodzoval počiatky (lekárskeho) umenia od prísahy, v ktorej bolo ustanovené...); (Scribonius Largus, s. 2). Napriek týmto pochybnostiam venujme pozornosť interpretácii textu z aspektu praktických a etických požiadaviek kladených na lekára v staroveku, ako aj z jazykového hľadiska. Pri analýze textu vychádzame z textu prísahy edície Littré = L. (Hippocrates, Ius iurandum, IV, 628 – 633 L.), slovenského prekladu J. Bartosiewiczovej (1994), resp. českého prekladu uvedeného v učebnici Lékařská terminologie autorov Kábrt – Chlumská (1988) a nemeckého prekladu A. Bauera (2005). Prísaha má dve hlavné časti. Prvá sa týka stavovského práva, druhá etiky povolania lekára. 1.časť: Kto sa chcel stať lekárom, išiel najprv do učenia k uznávanému majstrovi, ktorý mladého muža vzdelával teoreticky a prakticky. Preto obsahovala Hippokratova prísaha po vzývaní bohov najprv zmluvu – συγγραφή /syngrafé/, ktorá určovala právny vzťah medzi učiteľom a žiakom: „Prisahám pri Apolónovi, lekárovi, pri Asklépiovi, Hygiei a Panakei a pri všetkých bohoch a bohyniach, ktorých si beriem za svedkov, že podľa svojich síl a svedomia splním nasledujúcu prísahu a nasledujúce záväzky.“ Z jazykového hľadiska je zaujímavé, že slovenský a český preklad slova syngrafé hovorí o „záväzkoch“, len v nemeckom sa nachádza paralela „zmluva“, ktorá podľa nás lepšie vystihuje pôvodný zmysel; grécko-český slovník (Prach, 1998) uvádza tiež významy zmluva, listina. V texte sa spomína aj forma honoráru alebo odmeny – µισθός /misthos/, ktorú však budúci lekár v rámci starostlivosti o svojho učiteľa a jeho deti nebude požadovať: „Budem si ctiť učiteľa tohto umenia ako vlastných rodičov, dovolím, aby sa podieľal na mojom živote, a ak to bude potrebné, poskytnem mu vďačne všetko, čo bude potrebovať. Jeho potomkov budem pokladať za bratov, a ak sa budú chcieť naučiť tomuto umeniu, vyškolím ich v ňom bez nároku na odmenu a akékoľvek záväzky.“ Lekár však smie výslovne poskytnúť vzdelávanie len adeptom, ktorí podpísali zmluvu a zaviazali sa prísahou: „...žiakom, ktorí sa slávnostne zaviazali lekárskou prísahou, umožním, aby sa podieľali na výučbe, prednáškach a celej vede, nikomu inému však nie.“ V slovenskom a českom preklade vznikla nepresnosť, keď sa spomínajú len tí, ktorí sú „zaviazaní prísahou“, a tí, ktorí „podpísali zmluvu“, z textu vypadli. Nemecký preklad sa znova dôsledne drží pôvodného gréckeho textu: „výučbu, prednášky a všetky ostatné aspekty vzdelávania poskytnem tým žiakom, ktorí podpísali zmluvu podľa lekárskeho zvyku a zložili prísahu...“ Tým sa prakticky uplatňoval numerus clausus pre lekárske povolanie. Z toho vyplýva aj to, že prísaha sa skladala pred začiatkom vzdelávania a nie až po jeho ukončení. 2.časť: Etický kódex, t. j. predpisy, ktoré sa týkajú vzťahu pacienta a lekára a optimálnej stratégie vykonávania tohto povolania, sa spomínajú až v druhej časti textu. Pre lekára-hippokratika bolo dôležité nielen z etických dôvodov, aby zabránil poškodeniu svojich pacientov: „Budem určovať životosprávu chorých k ich prospechu podľa svojich síl a svedomia a budem ich chrániť pred každou ujmou a bezprávím.“ So zreteľom na obmedzené terapeutické možnosti bolo v mnohých prípadoch oveľa múdrejšie nerobiť nič, a tak zabrániť dodatočným škodám, pretože podľa zásad antickej medicíny lekári vo všeobecnosti neliečili pacientov, ak pokladali chorobu za nevyliečiteľnú. Bola to aj otázka existencie lekára v jeho povolaní, vyplývajúca z jeho dobrej povesti. Právo lekára na odmietnutie beznádejne chorého pacienta spomína aj hippokratovský spis Dearte (HippocratesDearte VI 8 12 L). Pre povesť lekára, ktorý sa ako odborník odhodlal na zachovanie ohrozeného života pacienta, by bola pomoc pri samovražde alebo dokonca pri usmrtení človeka nanajvýš škodlivá (Bauer,1995). Preto sa v prísahe odmieta: „Nikomu nepodám smrtiaci jed, aj keby ma o to žiadali, ani to sám nikomu neporadím.“ Grécky text spomína lekársky termín φάρµακον, ktorý mal už v staroveku viac významov, najmä však liek alebo jed. V spojení s adjektívom θανάσιµος = smrteľný, pokladáme za prijateľnejší preklad „smrteľný liek“, ako to uvádza česká a nemecká verzia. Odmieta sa aj pomoc, ktorá by mohla prispieť k vykonaniu potratu: „Taktiež nijakej žene neposkytnem prostriedok na vyhnanie plodu.“ Prísaha pokračuje sľubom: „Zachovám vždy svoj život i svoje umenie čisté a bez viny.“ Tento odsek má rôzne výklady. V pôvodnom texte je za vetou o potrate dvojbodka, a preto sa interpretuje tak, že sa spojí s predchádzajúcim textom, a tým nadobúda iný (nový) význam: „...neposkytnem prostriedok na vyhnanie plodu, a tým zachovám svoj život a umenie čisté...“ Je to tak aj v českej verzii prekladu, slovenská a nemecká verzia chápu túto časť textu ako samostatný odsek. Odmietnutie nebezpečnej operácie močových kameňov s odporúčaním na príslušných špecialistov bolo súčasťou hippokratovskej stratégie neškodiť chorému, t. j. minimalizácie rizika: „Nijakému pacientovi, ktorý trpí na kamene, nevykonám rez, ale odovzdám ho mužom, ktorí sú v tomto odbore skúsení.“ Predpisy o domácich návštevách či vylúčenie sexuálnych pokleskov sú dôležitou časťou prísahy, pretože tieto zásady tvoria dodnes „prevádzkový kapitál“ lekára: „Ak vkročím do ktoréhokoľvek domu, vojdem tam iba v snahe pomôcť nemocným a vyhnem sa pritom každému podozreniu z neprávosti alebo iného zločinného konania.“ „Rovnako sa vzdám túžby po zmyslových pôžitkoch so ženami a mužmi, či už so slobodnými, alebo s otrokmi.“ Táto časť textu sa tiež chápe rozlične. V slovenskom a českom preklade je úsek o sexuálnej zdržanlivosti chápaný oddelene od predchádzajúceho textu, teda samostatne, a preto sa interpretuje ako zachovávanie celibátu. Pôvodný text a nemecký preklad chápu túto časť ako jeden celok, a tým sa posúva význam: vzdať sa túžby po zmyselných pôžitkoch s tými, s ktorými príde lekár do styku pri svojej práci. Nasleduje významná časť prísahy o dodržiavaní lekárskej mlčanlivosti ako súčasti ochrany pacienta a jeho rodiny: „Ak uvidím alebo vypočujem pri svojej lekárskej praxi alebo v súkromnom živote niečo, o čom sa nemá hovoriť, budem o tom mlčať a budem to pokladať za tajomstvo.“ Posledný odsek textu vymenúva sankcie, ktoré hrozili lekárovi, ak nedodrží predtým uvedené sľuby. Pritom sa osobitne zdôrazňujú obidva popudy, ktoré by ho mohli najskôr motivovať, totiž materiálny prospech v živote a v povolaní, ako aj trvalá sláva u všetkých ľudí na večné časy. Ak lekár svoju prísahu poruší, potom zostane určite bez úspechu a upadne do zabudnutia: „Ak budem túto prísahu zachovávať a riadne plniť, nech mi osud dopraje žiť navždy šťastne, tešiť sa úcte u všetkých ľudí a tešiť sa z plodov svojho umenia. Ak ju však poruším a poškvrním, nech sa stane pravý opak.“ A.W.Bauer (2005) hodnotí historický a etický prínos Hippokratovej prísahy takto: „Racionálna úvaha o Hippokratovej prísahe spočíva v skutočnosti, že v jej predpisoch (zásadách) sa harmonicky stretla lekárova zištnosť a lekársky étos (mravný základ). Funkčnosť hippokratovských zásad nevyplývala z metafyzického povýšenia lekára na vyšší stupeň, ale z realistického zváženia skutočných záujmov lekára a pacienta.“ Odkaz prísahy pre súčasnosť: Prísaha sa dnes už zjavne nehodí svojím chápaním vzťahu lekár – pacient k moderným medicínsko-etickým konceptom. Predovšetkým je orientovaná vyslovene paternalisticky: jedine lekár určuje medicínske opatrenia a stanovuje, čo je prospešné alebo škodlivé. Nedemokraticky na nás pôsobí hermetický charakter medicínskych vedomostí. Obidva fakty sú v rozpore s dnešným obrazom dobre informovaného pacienta, ktorý na základe autonómneho rozhodnutia dáva súhlas na jednotlivé lekárske opatrenia. Študenti lekárskych fakúlt sú počas svojho štúdia síce preťažení odbornými informáciami, ale dnes už nikto neočakáva, že z lekárskych fakúlt prídu do praxe morálne a eticky zdatní budúci lekári (Bujalková, 2001). Aj spoločensky je veľmi problematické dosiahnuť v narastajúcej liberálnej spoločnosti s rozličnými náboženstvami a svetovými názormi čo len minimálny konsenzus v medicínskej etike. Problém spočíva aj v tom, že prísahy a sľuby sa v detailných predpisoch ľahko popletú. Ale čím sú presnejšie, o to rýchlejšie zastarávajú. Stále nanovo sa tiež ukazuje, že žiadne prísahy vôbec nezabránia tomu, aby sa lekárske umenie nezneužívalo, alebo že by garantovali „dobrého lekára“ (Bauer, 2005). Široká verejnosť sa však domnieva, že všetci lekári by mali skladať Hippokratovu prísahu alebo prinajmenšom jej modernú formu a boli ňou právne viazaní. Okrem toho na základe pokroku v medicíne sa čím ďalej tým väčšmi prekračujú hranice tradičnej lekárskej etiky. Etická zodpovednosť lekára sa dostáva do stále väčšieho konfliktu medzi zmierňovaním utrpenia a predlžovaním života, medzi zdravím pacienta a pacientovou vôľou a medzi tým, čo je medicínsky potrebné a medicínsky možné. Ako príklad možno uviesť resuscitáciu, reprodukčnú medicínu, prenatálnu diagnostiku, prerušenie tehotenstva, eutanáziu a transplantačnú medicínu. Verejné diskusie ukazujú, že v týchto eticky hraničných prípadoch neexistuje morálny konsenzus ani medzi lekármi, ani v spoločnosti. K tomu pristupuje ešte okolnosť, že konanie lekára je vždy jedinečné, pretože súvisí s určitým človekom, individualitou. S chorobou, ktorá má síce všeobecný názov, sa stretáva u každého pacienta v jedinečnom vzťahu. ZÁVER Hippokratova prísaha ponúkala zásadné, racionálne a pragmaticky motivované základné smernice pre vzdelávanie lekárov, pre vzťah lekár – pacient, pre povolanie lekára a stratégie jeho konania. Takéto smernice potreboval lekár v antike preto, aby mohol úspešne pôsobiť v medicíne a prežiť v daných ekonomických podmienkach. Významná pre súčasnosť je skutočnosť, že veľa odkazov z lekárskej etiky zostalo pozoruhodne nezmenených: lekár musí poskytnúť svoje osobité vedomosti a schopnosti, prísahou potvrdiť, že ich nezneužije, a prisľúbiť mlčanlivosť a ochranu údajov. Ako bezprostredne platná normatívna smernica pre konkrétne konanie dnešného lekára dnes už však prísaha nemôže slúžiť. Dôvodom je zmenený vedecký a sociálny kontext súčasnosti (Bauer, 2005). Skutočnosť, že veľa pasáží prísahy je z jazykovej stránky významovo mnohoznačných, sa ukázala ako veľká výhoda, pretože každá éra si vedela v nej nájsť odpovede, ktoré boli pre ňu vhodné, a tak mohla zahaliť vlastné ideálne predstavy do „hippokratovského plášťa“.
. |
