MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Ako sme nasrali Rehorovi do vrecka

Od vrecka je vreckovka, od vaku vačok, od kapsy kapesník (bohemizmus), no a od zseb (maďarizmus) transformované v nárečiach na žebeňa, od ktorej je vraj kešeňa (ale to už mám od AI). Toľko dnešné malé jazykové okienko, i keď možno ešte nejaké to nárečové slovko padne, najmä v súvislosti s istým Gregorom Kozánkom, známym ako Rehor, ktorý pochádzal z horného Záhoria, presnejšie kdesi od Kútov, odtiaľ jeho tvrdá záhoráčtina, a býval o dva domy od nás, hneď za Vargovcami.

Nuž teda, Rehor. Bol známy ako podivín, nenapraviteľný náruživý vetešník, neustále zamračený a nadávajúci na všetko a na všetkých, vrchnosť nevynímajúc. Bol som s ním nepriamo rodinne spriaznený, keďže bol manželom Ilónky (Eleny) za slobodna Pollákovej, sestry môjho švagra Ondreja alias BandiBáčiho, manžela mojej najstaršej sestry Valiky.

Toľko dnešné maličké okienko do rodostromu. Ešte by som dodal, že Pollákovci mali jediné dieťa, syna Petra, no a potom ešte mňa, pozostalého a zostavšieho im ‚na krku‘ po predčasnom odchode oboch mojich rodičov na večnosť. Čiže, vyrastali sme s Pedrulkom ako bratia, a aj sa tak cítime, mimochodom obaja sme sa zasvätili zubárskemu remeslu, dnes už sme samozrejme v plnej a veruže zaslúženej penzii.

Jedného prázdninového dňa roku 1965 (ja 13) sme sa hrali s Krusovcami (Kamil 14, Arník 11) a zopár ďalšími vtedy dosť známu hru Rabasuli. Bola to hra na zlodejov a policajtov, pričom jedna skupina boli tí zlí, druhá zase tí dobrí, no a tí dobrí mali vystopovať tých zločincov unikajúcich po uliciach a uličkách Trnávky, zakotviac v tom dnešnom prípade na miestnej skládke-smetisku za Ivánskou cestou medzi jej okrajom a plotom ‚Bulharov‘ – tak sme volali skleníkové pole ktoré obhospodarovali miestni Bulhari; okrem tohto oploteného areálu mali ešte pod palcom aj pole za naším ihriskom, kde pestovali tiež všakovakú zeleninu, no a keďže toto pole nebolo oplotené, ... skrátka nedostatkom zeleniny sme v lete veru netrpeli.

Ale poďme k veci: vypátrali a pochytali sme tých zločincov na tom našom smetisku, a keďže sme tam už teda boli, začali sme sa prehrabávať v tých odhodených ‚pokladoch‘, veď čo môžeš vedieť? hádam sa tam aj čosi cenné nájde ... a veruže áno! – krásna hnedá peňaženka, síce prázdna a obnosená, no ale nekupto! A hneď s nálezom sa zrodil aj skvelý plán, ktorý sme sa rozhodli okamžite zrealizovať.

Trošku nám to zo začiatku zaškrípalo, nikomu z nás sa nechcelo, až napokon konečne Kamilovi, a bolo toho na obsah peňaženky habadej, ledva sme ju opatrne zavreli tak aby z toho zlatistého 'pokladu' dačo vytieklo. Peňaženku s týmto jej vzácnym čerstvým obsahom sme položili na stred ulice Slowackého, a mihom zaliezli do úkrytu, nespúšťajúc ju z očí, čakajúc na nenechavca, ... a už aj jeden išiel a čo čert nechcel tak náš Rehor na bicykli. Najprv prešiel povedľa pokladu, ale o sekundu strmo zabrzdil a vrátil sa ricky (=pospiatky) k nástrahe, pozrel hore dole ulicou, hbyto sa zohol a šups nález do vačku! Nato vyskočil do sedla a šliapol do pedálov ako by sa nechumelilo, zabočiac na Ivánskej doľava smerom k letisku. My sme samozrejme nelenili a nič netušiacu obeť sledovali spoza rohu domu pani Chovancovej ako pred chvíľou tých rabasulských zlounov. 

Po krátkej jazde sa pod konármi agátov vtedajších ŠM (Štátnych Majetkov) náš milý Rehor zastavil, poobzeral, a keďže široko ďaleko nebolo nikoho, rýchlo strčil ruku do vrecka a už pomerne pomalšie ju z neho vyťahoval, držiac v hrsti peňaženku, z ktorej už tentokrát jej obsah nehatene vytekal všetkými smermi spomedzi jeho prstov, zanechávajúc za sebou a okolo seba patričnú voňavú stopu! Chvíľu bolo ticho, ale vzápätí sa ozval parádny virvál: toľko nadávok a sakrov sme dovtedy nepočuli, pričom tie najmiernejšie boli „svine skúr.... vyje....!“, „no šak len dočkajte aš vás chytnu!“, kladúc bicykel na zem neustále nadávajúc prešiel do priekopy, kde si utieral poškvrnenú pravačku, predtým zúrivo odhodiac corpus delicti do dreveného oplotenia ŠM – každé utretie do trávy doprevádzalo jeho rázne bezmäkčeňové „svine!“ „svine!“ „svine!“

Pochopiteľne, viac sme ho už radšej nesledovali pamätajúc na vlastnú bezpečnosť, rýchlo sme sa spakovali na Piesočnú a odtiaľ na ihrisko, aby nás preboha nezbadal, tak to by nebol veru žiaden krásny letný prázdninový deň, to mi teda verte.

      

19.8.2026.