MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
Skok smrti V Melbourne, na škole Hallam High School kde som učil, istý skúsenejší kolega, víkendový parašutista organizoval záujemcov na tandemový zoskok padákom. Vždy som to chcel skúsiť, a toto bola šanca. Prejavil som záujem a dal mu svoje telefónne číslo. Krátko potom, keď sa mi to uložilo v hlave, ma trochu začali hlodať obavy. Ale ako čas plynul som na to aj zabudol. Nie ten kolega. Asi o tri týždne ma volal, že vraj všetko bude závisieť od počasia a ak bude dobré, zoskok sa uskutoční ako sa plánovalo, teda najbližšiu nedeľu. Tie moje počiatočné obavy sa zmenili na strach. To som si ale dal! Keď by som chcel teraz cúvnuť, budem za zbabelca! Počasie bolo na moju zlosť dobré, a takisto moje zdravie, takže žiadna výhovorka, chceš-nechceš, ide sa! Letisko blízko mestečka Byron Bay, ktoré je aj najvýchodnejším cípom kontinentu, sa nachádza medzi diaľnicou Brisbane-Sydney a oceánom. Na kraji malá budova, vedľa hangár, v ňom dve-tri Cessny a staršie dvojmotorové výsadkové lietadlo. Hangár už bol plný skutočných parašutistov, ktorí si na podlahe balili padáky.
Prvý skúšobný zoskok bol asi hodinu po našom príchode. Lietadlo nabralo 22 skúsených výsadkárov, leteli do výšky asi 7000 stôp (cca 2400m). Po výskoku väčšina pristála na letisku, ale zopár ich vietor zavial do lesíka ... silný vietor! Uvažovalo sa o zrušení zoskokov, ale prv že počkáme hodinku-dve a možno sa utíši. Tajne som dúfal, že sa neutíši. Moja nervozita stúpala. Pre prípad že vietor zmúdrie nám dali vyplniť dva formuláre: naše osobné údaje a akési prehlásenie o tom že firma neručí v prípade úrazu alebo straty života za naše rozhodnutie skákať. Druhý formulár bol kuriózny, ten sa týkal ceny liečby rôznych zlomenín aj s kresbou ľudskej kostry a s cenou pri skoro každej kosti. Môj anjel strážny ma od toho ťahal preč. Ale ten čert?! ... Hneď od pokusu skákať “odskočili” piati. Zo školy nás kolegov a kolegýň tam ostalo asi 15. Na úplný záver ja a dvaja tvrdohlavci ktorí necúvli. Zaplatili dosť "mastný" poplatok za skok, a čakali čo bude ďalej. Vietor sa trochu utíšil a lietadlo nabralo ďalšiu várku dobrodruhov. Rozdelili nás do štyroch skupín, skončil som v tej poslednej. Nováčik ako ja neskáče sám ale v tandeme s inštruktorom. Na sólo zoskok treba niekoľko dní príprav, skúšky, a s výbavou je to celkom drahá hobby. Takto na divoko to bolo iba 350 dolárov. Z troch čo nás ostalo ten jeden, iniciátor, už skákal sólovo roky. Druhý dobrodruh bol náš telocvikár. Nám dvom dali kombinézy ako aj osobitných inštruktorov, ktorí nás mali pripraviť na zoskok. V tomto som nemal šťastie, a ako sa okázalo, mohlo to byť pre mňa osudné. Každý parašutista alebo inštruktor si balí padák sám, to je predpis. Má to aj motivačný efekt, lebo je zodpovedný za vlastnú nehodu. Pred zoskokom sa s adeptami na dlážke hangára trénujú všetky aspekty nastávajúcej udalosti. Asi dvadsať minút si tam precvičovali nutné prvky zoskoku aj moji kolegovia. Nie ja. Asi na mňa zabudli. Po mojom inštruktorovi ani stopy. Objavil sa, až keď už štvrtá várka nacvičená a ustrojená na zoskok kráčala k lietadlu! Za chrbtom sa mi ozval hlas: „Hi Steven, skáčeme spolu. Som Brent.“ Toto je Brent, vpravo dole na trávniku si jeho ‚fraila‘ šúľa ‚marišku‘:
Jeho výzor mi nedodal odvahy. Tenký ako cverna, v uchu, v perách aj v jazyku (!) kovové piercingy, čo brzdilo jeho hovor a zrozumiteľnosť. Nemal ani padák, vraj mu ho ešte ktosi balí... Fajčil čosi podozrivé, tabak to nebol, dal to dofajčiť svojej družke oblečenej ako hippie. Stále srandoval a sa choval ako podgurážený komediant. K teórii a nácviku pohybov po výskoku, ako to mali tí ostatní, samozrejme nedošlo. Nasadil mi popruhy, a zdĺhavo ich upravoval počas klusu za ostatnými. Cestou, len tak akoby mimochodom, odbočil pre padák a svoje popruhy, bez nich by sa mu asi dosť špatne skákalo... Uvažoval som: mám odskočiť? Neskoro! Kolegovia všetko sledovali, naskočili sme ako poslední dvaja do lietadla ktorého motory už netrpezlivo revali a kde už celá parta na nás čakala sediac na podlahe. Všetci boli vystrojení popruhmi a padákmi, úplne pripravení na zoskok. Nie ja a Brent: on mal oba popruhy a padák v rukách. Jeho inštruktáži by som kvôli tomu prsteňu v jazyku nerozumel ani v tichej miestnosti, a ten zbytok zahlušil rev motorov. Sadli sme si do prednej časti hneď za pilotmi, ktorí tam sedeli ako v bare, ... takže ak všetko prebehne ako má, my dvaja opustíme lietadlo ako poslední. Samozrejme, okrem pilotov. Lietadlo bolo tuším Írskej výroby, skutočne muzeálny kus, aspoň 40 ročný, ošúchaný, s veľkou akoby bránou pod chvostom, malo kabínu tvaru chodby, objemnosti vnútra menšieho sťahováku. Okolo tej brány veľké škáry - už som videl lepšie priliehajúce brány od stajne. Nabral kurz kamsi hore pod tak ostrým uhlom, že sme sa šúchali k tej rozgajdanej bráne. Neprestajne stúpal, a počas toho si Brent nahadzoval svoje popruhy, padák, a pripútal ma k sebe. Mal som ozajstný strach z mojej najbližšej budúcnosti. To bude skok smrti s týmto lajdákom ktorý všetko nechal na poslednú chvíľu, vírili mi v hlave samé existenčné otázky! Bohvie čo fajčil, padák mu balil možno niekto podobne zhúlený, môj život teraz bude závisieť na tomto odroňovi, .... Na záver mi dal okuliare a stále čosi dohováral, lenže celkom zbytočne, ani slovo som nezachytil - asi čo mám alebo čo nemám robiť - ale ani hláske som nerozumel. Videl som akurát, že sa mu hýbu ústa a ten piercing... Bol som v akomsi tranze ako robot s umelou inteligenciou ktorému dochádza šťava v batériách. Ešte ako tak myslí, ale niet síl na pohyb. Môj pud sebazáchovy zostal kdesi na zemi. Lietadlo s takými škárami samozrejme nemá kabínu pod tlakom, a ako sme stúpali, od nízkeho tlaku mi zaľahlo v ušiach. Brentovi sa ten piercing v jazyku ďalej trepal ako na mňa čosi bľabotal. Keď sme sa dostali do výšky 14500 stôp (cca 5km) ten uhol vzostupu klesol na nulu, zasvietila zelena žiarovka a súčasne sa otvorila tá brána vzadu. Ja ako zombík som sa postavil a ledva vnímal ako tí pred nami miznú za bránou a my sa posunujeme k otvoru. Od strachu som zmeravel, stratil účinnosť hmatových nervov, alebo citu po celej pokožke tela, ten robot z posledných zásob tých batérii ma posunul k okraju priepasti. Každý skok húpal lietadlom ako sa stroj odľahčil.... Brent mi čosi mumlal ako sme tam ostali iba my dvaja, nikdy sa nedozviem čo, pohľad dole ma úplne dorazil, kilometre dole bola naša matička zem a kúsok ďalej Pacifik, ešte stále čosi upravoval, čím stratil aspoň pätnásť sekúnd, piloti sa nervózne obzerali po nás, mohli sme prešvihnúť dopadovú zónu, a ani neviem kedy a ako, asi ma strhol, len zrazu vidím oblohu a nad nami akési rýchle do nebies sa vzďaľujúce lietadlo. To naše! Paže skrížené na prsiach, pár sált, a keď ma potľapkal na pleciach som vedel, že mám roztiahnuť ramená aby nápor vzduchu nás stočil tvárami k zemi, a aby ak bude otvárať padák sme sa do neho nezaplietli. Do tváre ako kladivom ma udrel strašne studený prúd vzduchu, a nemajúc čapicu alebo helmu mi skoro stiahol skalp. Padali sme sedemdesiat sekúnd, vraj rýchlosťou 260 km/hodinu. Úplný teror! Zem sa približovala ako obrovský terč. Zrazu sa veľkým trhnutím otvoril padák, zabrzdil voľný pád a bolo po hluku aj po tej strašnej zime. Začali sme padať civilizovanejšou rýchlosťou, dokonca sme sa mohli vyprávať, dať si dole okuliare, dívať sa po okolí široko ďaleko. A vtedy ma začal pripravovať na pristátie. Bez hluku motorov bol zrozumiteľnejší: vraj že som pod ním moc nízko, a keď sa dotknem zeme prvý, budeme sa kotúľať a sa aj môžeme zraniť, alebo sa zamotať do padáka. Tak zase začal upravovať popruhy. Musel nastúpiť na moje nohy, zaprieť sa, a upraviť to nejako. Aby som mu pomohol, zachytil som sa popruhu nad hlavou, čo ma pútal k padáku . On na to že to je OK, ale ak potiahnem tam povyše hentú šnúrku, obaja zomrieme!!! Ten tvor veru vedel ako ma ukľudniť, a to sme boli ešte asi kilometer nad diaľnicou. Už som rozoznal autá, videl hangár, lietadlá, kĺzali sme správnym vektorom.
Pristátie nebolo celkom na jedničku, on síce mal nohy na zemi prvý, ale nie o moc, a tak sme sa trochu gúľali, ale bez zamotania alebo zranenia. Ten výlet sa v pondelok rozšíril v učiteľskom zbore aj medzi študentmi 😃... Pre Brenta ako inštruktora to bol jeho posledný zoskok. Krátko na to bol prepustený ako inštruktor. Jeho porušenie predpisov ohľadom balenia padáku, fajčenia marihuany a lajdáckej prípravy k zoskoku si všimla výsadkárska komunita, ako aj piloti. Náš let padákom:
LET Čo sa týka letov, (dopravné ročne 2-3x do EU nepočítam), najnepríjemnejšie sú vyhliadkové lety helikoptérami nad Manhattanom a Gold Coastom: niet tam opory vo vzduchu, ako krídla, je tam veľký hluk, otrasy, stres, keď stroj visí na rotujúcej kovovej tyčke. Menej hrozný bol let na Donovaloch z kopca Nová Hoľa. Najpríjemnejší zase let teplovzdušným balónom v Česku. Ten bol ako keď máme počas spánku sen a lietame nad zemou ako suchý list. Pilot mi dal krstný list a pasovanie za baróna, plus inštrukcie pre baróna: 1. Ako barón umývať sa iba v šampanskom; 2. Nikdy nepracovať; 3. A keby som náhodou predsalen mal chuť niečo robiť, mám si sadnúť v tichej tmavej miestnosti a tam nečinne sedieť kým tá chuť neprejde.
|
