MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

 

RAMENO ZÁKONA

vtedy a dnes

1.

        Tri roky pred "nežnou" revolúciou, niekedy v priebehu roka 1986, čiže pred vyše 33 rokmi som vzal svojich dvoch synovcov Ivana a Petra do piešťanského Tuzexu na nákup zopár dobrôt dovezených z toho „zahnívajúceho kapitalizmu“. Prechádzali sme cez Trnavu, kde bola na jednej križovatke akási zápcha. Jeden policajt-regulovčík posielal všetkých doprava. Bol som v ľavom prúde a moju snahu ísť rovno so zjavnou neochotou rešpektoval, pustil ma teda rovno. Lenže, ... o kúsok ďalej bola akási narýchlo zavesená tabuľka "ZÁKAZ VJAZDU", za ktorou policajná hliadka veselo vyberala pokuty.

        V momente, keď som do tejto pasce vkĺzol, vytĺkala hliadka bonusovú „dáňku“ od nejakých Švédov a od ďalšieho rovnakého chyteného nešťastníka, o milosť prosíkajúceho domáceho. Vtedy, „za komančov“, bolo takéto čosi živou zábavou okoloidúcich zvedavcov a tou ich najväčšou radosťou, teda škodoradosťou.

        Prítomní čumilovia s gustom sledovali, ako si polícia pod vtedajším menom „Verejná Bezpečnosť“ čiže VB šikovne privyrábala nadprácou na vlastnú, štátom veľmi slabo platenú kapsu.

        Na žiadosť policajta som predložil svoj pas a vodičák. Na jeho poznámku ohľadom porušenia príkazu o zákaze vjazdu a po následnom stanovení výšky pokuty som za protestu mojich synovcov odpovedal, že nemienim zaplatiť ani halier. Nie?! začudoval sa prekvapený policajt. Takéto čosi ako je otvorené odmietnutie zaplatenia pokuty tam nemali, takže bol z môjho postoja viditeľne zarazený, zaskočený, neschopný túto neobvyklú situáciu riešiť. Tak dobre, hovorí mi po chvíľke, poďte, ideme za kapitánom. Kapitán bol na križovatke, jeho podriadený policajt mu vysvetľoval môj „zločin" a najmä tú nevídanú neochotu zaň zaplatiť. Ukážte papiere! Zbadal austrálsky pas, trochu zvoľnil prísnu tvár a chcel počuť vysvetlenie, prečo nechcem platiť. Pane, hovorím mu, vaša značka je správna, sem som nemal ísť. Ale váš kolega tu na križovatke mi ukázal, že tam ísť mám. Všade na svete platí, že príkaz policajta prevyšuje dopravné značenia. Kapitán trochu skoprnel, stuhol. Pár metrov od nás postával na chodníkoch dav najmenej sto divákov. Viete čo, pane?, hovorí mi policajný kapitán, vy ste tu hosťom a ja vás nechcem pokutovať. Ale urobíme to takto: vložte do pasu stovku, podajte mi ju, a ja vám to všetko vrátim. A tak sa aj stalo. Či pokračovali v tomto „rabovaní“, to už samozrejme neviem, ale predpokladám že áno, bolo to vtedy celkom bežné zdierať ľudí takýmto zupáckym, primitívnym spôsobom. My sme odtiaľ ťahali bez pokuty čo najskôr preč, ako sa hovorí - kade ľahšie, kým si to súdruh orgán ešte preboha náhodou nerozmyslí!

2.

        Šamorín, utorok 17. september 2019.  Prechádzame s vedľa mňa sediacim kamarátom policajtom kruhový objazd pri Kauflande. Jeden z výjazdov mal na zlom, skoro neviditeľnom mieste uložený zákaz vjazdu. Nezbadali sme ho, kamarát ma navigoval, no a asi po sto metroch som zažil úplné "déjà vu*" - policajná hliadka, a pri nej šnúra áut trestaných vodičov.

        Prišli sme na radu. Na „Dobrý deň“ fešnej policajtky som odvetil „Jónapot!“. Nasledovala jej otázka či si uvedomujem, aký som urobil priestupok. Nie, neuvedomujem. Prehliadli ste značku zákaz vjazdu. Skoro som použil tú istú výhovorku ako vtedy spred tých takmer 33 rokov, ale po maďarsky, že však mi to nariadil tu prítomný kamarát policajt! ... ale nebolo treba nič povedať, lebo policajtka mi bez meškania hovorí „Ostane to medzi nami, môžete ísť, ale druhýkrát pozor!".

        Či to bola maďarčina, alebo autorita vedľa mňa sediaceho policajta, tak to sa už asi veru nedozviem. Ale smelo môžem skonštatovať, že správanie slovenských policajtov sa za to vyše štvrťstoročie do značnej miery poľudštilo. Napokon, tak ako sa poľudštilo aj správanie ostatných štátnych „orgánov“ a prenesene aj všetkých našich spoluobčanov. Predsalen tá demokracia má pre zlepšenie spolunažívania ľudí blahodarné účinky a aj celkovo pre ich život svoje nesporné prednosti.

*déjà vu = už videné

(z francúštiny: déjà vu - vyslov déža vý)