MUDr. Milan NAGY knihy :) books
|
Potosí, Bolívia, MONTEZUMOVA POMSTA V Chile nás jeden Američan menom Trent dôrazne vystríhal pred praktikami bolívijskej polície. Raz napríklad kúpil na ulici trocha kokaínu a chcel si ho na izbe užiť. Nestačil však poriadne za sebou ani zavrieť dvere, už tam mal policajta. Vyklepaný sa pýtal, čo sa s ním spraví. Vraj nič, dáš mi iba sto dolárov a ja ti dám pokoj. Stalo sa. Na druhý deň došiel znova. Trent ho s úsmevom uistil, že nemá absolútne nič, a policajt ho s úsmevom uistil, že ak mu nedá dvesto dolárov, tak ten kokaín čo mal včera sa nájde pod jeho posteľou. Na tretiu návštevu už samozrejme nečakal, spakoval sa a zmizol najrýchlejšie ako mohol. Po našej návšteve väznice v La Paz sme si uvedomili, že miestna polícia má našu adresu aj náš “finančný potenciál”. Okamžite sme zakúpili lístky do Potosi. Na nástupišti sa hemžili stovky domorodcov. Muži oblečení skromne do akýchsi čiernych oblekov neboli pre nás až tak exotickí ako ženy Bolívie - farebné krinolíny a bowler klobúky, španielska móda spred pár storočí. Šikmé alebo rovné postavenie toho klobúka na hlave vraj prezrádza, či je žena slobodná alebo vydatá. Tesne pred odchodom som porušil jednu z najdôležitejších stravovacích zásad v krajinách tretieho sveta. Na autobusovom termináli voňali hamburgery, a ja som po 7 týždňovom putovaní Argentínou a Chile, ľahší o 5 kíl, zatúžil po proteínoch. Dúfal som, že moje telo si už proti "Montezumovej pomste", ako tu volajú hnačku, vytvorilo imunitu. Veľký omyl! Starý rozheganý mercedes, vyradený z niektorej US školy, naložený našimi batohmi a objemnými nošami domorodcov, vyrazil za tmy. Čakala nás 12 hodinová strastiplná cesta na Altiplano, v 3500 metrovej nadmorskej výške. Žiadne kúrenie, zima ako v psinci, batohy na streche, kabína plná domorodcov, ich hydiny, kôz a inej hávede, a úplne vzadu my štyria gringovia. Problém so zápachom čiastočne riešilo rozbité okno vedľa nášho sedadla. Autobus sa pomaly škriabal tou zvláštnou cestou-necestou. Napriek tomu, že bol nabitý na prasknutie, to znamená že aj chodbička medzi sedadlami bola zaprataná telami, šofér ďalej priberal hocikoho, komu sa ešte zachcelo s nami cestovať. Sám sa pritom ledva dostával k volantu, a ešte aj medzi oknom a svojim sedadlom mal pasažierku! Po dvoch hodinách takejto “jazdy” som si myslel, že už snáď na tom horšie ani nemôžem byť. Ako tak nad tým uvažujem, zrazu sa z ničoho nič ohlásil nevolaný hosť - seňor Montezuma! Ako keby chcel doložiť - ale áno, sí seňor, esta posíble - môžeš byť na tom ešte horšie! Pre Kristove rany, veď to snáď ani nie je možné! Moje "pôrodné bolesti" sa náhle vystupňovali do takých kŕčov, že som sa začal zvíjať. Ale toto tu nie je ani autobus MHD, kde človek stalačí gombík, ani diaľkový expres s toaletou! Kdeže! - zastať možno tak najskôr za dve-tri hodiny.... Moji spolucestujúci mali síce zo mňa srandu, mňa však zalieval smrteľný pot. V zúfalstve som sa predral cez hlavy a plecia v chodbičke natlačených indiánov k šoférovi a zasyčal "PARA!" Ten, pozrúc na mňa, okamžite poslúchol. Odrazil som cestujúcich od vchodu, vyletel za autobus, strhol nohavice a ...
Tá úľava bola neopísateľná! Keď som začal opäť vnímať okolie, mal som chvíľku šancu poobzerať sa po altiplano. Vynútenú zastávku využili na “odľahčenie” aj podaktorí ďalší, ale tí sa hneď aj natlačili späť do relatívne teplého autobusu. Šofér netrpezlivo túroval plynový pedál a do tváre mi turboval diesel. Napriek tomu by som tam najradšej zostal! Ako tak kvočím po pamätihodnej superúľave v tom pološere venujúc sa svojim myšlienkam, od dobroty skrížené oči, prešiel okolo náklaďák s jedným reflektorom. Svetlo trochu ožiarilo moje okolie. Naskytol sa mi šokujúci pohľad: kvočal som medzi farebnými krinolínami! Moje okolie bolo obsypané tými indiánkami z autobusu robiac to isté čo ja! Po prežitom utrpení som chcel vystúpiť a ostať niekde tam, na polceste, ale môj ruksak aj s liekmi bol na streche autobusu bez nádeje na lokálizáciu. Takže moje útrapy so seňórom Montezumom pokračovali, i keď už v miernejšej forme, až do Potosi. Toto bola pre mňa hádam najukrutnejšia cesta, akú som kedy vo svojom živote absolvoval.
V STRIEBORNÝCH BANIACH, SÁM A - POTME! Bolívijské mesto Potosí bolo kedysi veľmi slávne. Nachádza sa v 3970 metrovej nadmorskej výške pod kopcom Cerro Rico (bohatý kopec) a pokladá sa za najvyššie položené mesto sveta . Pod povrchom kopca našli pred 450 rokmi striebro. Mesto zbohatlo a stalo sa svetoznáme. Dodnes španieli použivaju výraz "vale un Potosí" - je hodné Potosi (pokladu). Dnes už je tam striebra málo. Ťaží sa len sporadicky, aj to len malé rodinné tímy. Životu nebezpečná práca bez centralnej správy, plánov, bezpečnostných pravidiel, viac-menej iba na vlastnú päsť. Priemerný vek baníka - 35 rokov - hovorí za všetko! Dovnútra do baní môže hocikto. Samozrejme, že sme si takéto čosi nemohli nechať ujsť a vliezli sme tam aj my, dvaja austrálski a dvaja švajčiarski gringos. Cestou hore k baniam sme kúpili lístky koka, ktoré tam v Bolívii žuje skoro každý. Na náš úžas sme mohli voľne kúpiť aj šúlky dynamitu a cigarety. Vzali sme to, ako darčeky baníkom. V týchto nadmorských výškach dodáva koka domorodcom energiu a pomáha znášať zimu, riedky vzduch a nedostatok kalórii. Pred jedným z vchodov sedeli štyria domorodí baníci s helmami na hlave a žuvali koku. Aj my sme dostali helmy s karbidovými lampôčkami nad šiltom, ktoré sma zažali a vstúpili do úzkej banskej chodby s koľajnicami. Žiadne elektrické svetlá, žiadne bezpečnostné osvetlenie. Iba približujúci sa hluk a mihotavé svetlo baníka tlačiaceho vozík plný rudy nás primäl, aby sme sa pritisli k stene, vtiahli bruchá a nechali ho prejsť. Asi po kilometri horizontálne sme odbočili a v tom absolutnom labyrinte liezli raz hore, potom dole, po rôznych otvoroch. Chytala ma klaustrofobia. Občas sme začuli tlmený výbuch dynamitu a aj začuchali “vôňu” spálenej síry. Cítili sme sa v tých temných chodbách dosť blízko pekla. Domorodci sú poverčiví a majú tam aj čosi ako oltár pre satana, kde je jeho figurína, ktorej vzdávajú hold v podobe rôznych darčekov, aby sa na nich nehneval a im niečo zlého nevyviedol. Volajú ho El Tio (strýko). Dorazili sme k dvom baníkom. Boli to otec a syn, sedeli pri sviečke a žuvali koku. Čakali na exploziu. Dali sme im naše darčeky a sa porozprávali. Neviem, či na tomto svete existuje mizernejší život ako tento. Robia 12 hodín denne za 3 doláre, čo ovšem závisí od nálezu rudy, v tej nadmorskej výške s nedostatkom kyslíka, hlboko v útrobách zeme, ... Skrátka, pre našinca ťažko predstaviteľné. Presúvali sme sa stále hlbšie, až sme narazili na takmer kolmú dieru. V tomto momente sa u mňa ohlásil “starý kamoš”, seňor Montezuma! Možno to ani nie on, iba krče z tej diery pod nami. Každopádne som indikoval sprievodcovi, že ja ich počkám tu pri tej diere. Ok. Moji traja mladší spoločníci aj so sprievodcom tam zaliezli a pomaly ich hlasy zanikli. Ostal som tam sám, s mojimi telesnými problémami a tmavou dierou na obe strany. Po chvíľke hrobového ticha karbidová lampička zaprskala a ja v snahe zachrániť svetlo som zazmätkoval - svetlo mi vyhaslo. Žiadne zápalky, žiadna baterka, nič. Ticho a tma. Absolutna čierňava a ticho. Nedalo sa postaviť, nedalo sa ani pohnúť. Dalo sa iba čakať a dúfať, že ma moji spoločníci v tom tmavom labyrinte nájdu. Chvel som sa tam od strachu takmer hodinu. V tom tichu a absolútnej tme som občas začul nejaké mysteriózne, vzdialené mrmlanie. Napadlo ma, že ten satan nemusí byť iba fikciou! Nikdy som ešte nebol v zúfalejšej, beznádejnejšej, stresujúcejšej situácii. Zaživa pochovaný! Nikdy som dovtedy nevedel, čo je klaustrofóbia, ale teraz bola priam hmatateľná. Nadomnou tisíce ton rudy a zeminy, okolo labyrint tej hory predierkovanej ako ementál! Zaprisahal som sa, že ak sa z tejto kaše dostanem, nič podobného už nikdy nespravím! Konečne ten vzdialený tichý zvuk začal silnieť. Zazrel som mihotavé svetlo a hlboko dole aj mojich spoločníkov. Údajne museli pomáhať baníkom nosiť vrecia rudy. Zažali mi kahan a sprievodca nás začal súriť. Chlapci mazali za ním, ja posledný, zase tým labyrintom ale tentokrát v rýchlom tempe, a to až tak rýchlom, že sa im stratili z dohľadu. Ostal som znova sám, ale tentokrát aspoň so svetielkom. Nemohol som už byť ďaleko od hlavnej chodby s koľajnicami a snažil som sa z toho sám vysomáriť. Úplne naslepo som vybral asi tri spávne chodby s odbočkami a dostal som sa na hlavnú chodbu. Ďaleko na konci som zbadal denné svetlo a vzdialené postavy mojich druhov. Mazal som za nimi, ale za mnou zahrmeli kolieska vozíka s rudou. V poslednom momente som sa mu vyhol a celý šťastný sledoval baníka za vozíkom, späť na denné svetlo, späť k civilizácii! 4. decembra 2005 |
