MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Foši

Na úvod krátke jazykové okienko: Maďarské slovko "fos" (čítaj foš) je nespisovné, nenájdete ho teda ani v žiadnom translátore, ale v slangovej maďarčine znamená hnačku, pričom variant „foši“, v plnom tvare „fošoš", znamená ...ehm ... „sraľo“, „dosračkovaný“.

        Kedysi veľmi veľmi dávno, ešte ako deti, - to si my, dnes už pomerne postarší dospeláci dobre pamätáme, možno lepšie ako to čo bolo včera, predvčerom, pred rokom - mal každý z nás nejakú prezývku, ktorá bola akýmsi prídavným menom, charakteristikou, teda výsledkom istej príhody alebo konania. Istý čas som mal prezývku po malom hlučnom chrobáčikovi Cvrček, lebo som vedel dokonale imitovať zvuk tohto tvora. Častokrát sme však boli s tými prezývkami dosť krutí - jedného z mojich kamarátov z detstva Ladislava Timka sme volali dosť nelichotivo: "Foši". Neviem, kto mu toto prímenie dal, ale mám neklamné tušenie, že prečo. No a tento nickname mu tak prischol (soráč za slovnú hračku 😁), že dodnes ho tam v rodnom Kráľovskom Chlmci tak poznajú a aj volajú. Je to už vyše pol storočia, a predsa! - takú obrovskú silu má sila zvyku! A nepreháňam, ale dokážem!

        Keď som pred pár rokmi navštívil Chlmec, chcel som sa s ním pochopiteľne stretnúť. A stačilo spýtať sa domácich, že kde býva Foši. To slovko "foši" ma lepšie nasmerovalo na jeho adresu ako google maps! 😁. K tomuto sa o chvíľu vrátim, teraz krátka spomienka:

        Foši bol veselý chlapec. Na základke sme často sedeli vedľa seba, hneď v prvej lavici. Raz sa učiteľ prírodovedy, asi dva metre vysoký chlap menom Uhal, trápil s vysvetlením pojmu "špecifická váha".  Akosi sa mu to nedarilo. Citeľne bol z toho už poriadne frustrovaný, lebo nie je veru jednoduché vysvetliť dospelému a nie to ešte takým 10-11 ročným výrastkom podstatu špecifickej váhy. Určite mal tušáka, že so svojím doterajším tápaním vo vysvetlení tohto pojmu nemá úspech. Preto hľadal, no stále nenachádzal spôsob, akým nám to obrazne a najmä zrozumiteľne vysvetliť. Bol z toho definitívne navidomoči v pomykove, nešťastný ... Moju pozornosť ako aj pozornosť ostatných svojich zverencov stratil.

        Moja fantázia zablúdila kamsi mimo. Pod "váhou" som si predstavoval čosi iné ako tú špecifickú, presnejšie povedané narazil som na - rovnováhu. Dal som ceruzku na vyvýšenú hranu školskej lavice, tak aby tam balansovala, štuchol som Fošiho a zašepkal: "Aha! Špecifická váha!". Fošimu sa to tak zapáčilo, že sa chcel s týmto objavom okamžite pochváliť, a dosť možno aj pomôcť frustrovanému učiteľovi v jeho trápení. Bleskove zdvihol ruku a bez vyzvania zahlásil, ukazujúc s nepredstieranou detskou radosťou na balansujúcu ceruzku na hrane stola: "Súdruh učiteľ, aha - špecifická váha!".

        Očakávanú pochvalu však nedostal. Aspoň nie takú, v akú dúfal. Uhal stíchol, jeho tvár zbrunátnela, svaly okolo čeľusti sa mu zavlnili, priskočil k Fošimu ako nejaký obrovský pavúk križiak, ľavou  rukou  prudkým ťahom zmietol Fošiho "váhy", pravou mu tresol takú facku, že druhé Fošiho líce dalo facku mne, a zareval: "Ty jeden sprostý somár! Ja sa tu trápim, a ty?!". (Na vysvetlenie pre tých neskôr narodených: facky a bitky od učitelov boli vtedy "in".)

        Nuž ale čas plynul, ja som sa nejak prešmykol po deviatke do gymnázia, Foši kamsi do učňovky, navyše sme sa s rodinou presťahovali do Bratislavy, takže som Fošiho od roku 1959 už viac nevidel, ani o ňom nechyroval, stratil z očí i z mysle, ... gymnázium, výška, vojenčina, zamestnanie, emigrácia ... to všetko už akosi ‚zobral čas‘, ale príbehy uložené v závitoch môjho ‚hárddisku‘ ostali.

        Asi o 60 rokov neskôr, v roku 2011, som sa skontaktoval s kamarátom a vtedajším spolužiakom Jurajom Horváthom (+2018), ktorý v tej Uhalovej triede bol počas popísaného incidentu so špevifickou váhou tiež. Pred časom sa tiež presťahoval na "západ", presnejšie do Nových Zámkov. Nemal som žiaden problém ho vystopovať, stretnúť sa s ním, zvítať, pokecať, a aj sa dohodnúť na výlete do rodného kraja. Slovo dalo slovo a vybrali sme sa navštíviť miesta svojej mladosti a dospievania.

        Takmer celú cestu autom tam sme spomínali na spoločne prežité roky školskej i mimoškolskej mladosti a plánovali, ako tento náš návrat oslávime. Špekulovali sme samozrejme aj na nejakej tej ‚čertovine‘, ktorú by sme tam niekomu vyviedli, využijúc našu rokmi a zmenenými črtami získanú anonymitu.

        Po príchode na pamätihodné miesto sme prekvapili niekoľkých priateľov a známych, ale o tom možno porozprávam druhýkrát, je to totiž kapitola sama o sebe. Napokon došlo samozrejme aj na „Fošiho“. Nájsť jeho dom nebol žiaden problém, stačilo sa opýtať kde býva obeť našej nachystanej čertoviny a okamžite prišla odpoveď: "Foši? Ten býva na ulici pri Štadióne.“.

        Vzápätí sme sa ocitli pred skromným domčekom s viničom zarasteným dvorčekom, kde pod hroznovým "tunelom" stála zaparkovaná stará Škodovka. Prítomnej pani domu sme sa predstavili ako Lackovi bývalí spolužiaci, a vyjadrili sme našu veľkú túžbu sa s ním stretnúť. Chvalabohu práve v tom momente nebol doma - bola jeseň kedy dozrievajú a padajú orechy, a on ich zbieral kdesi pod stromami povedľa cesty, čo nám dalo čas sa naňho pripraviť. Jedného z jeho synov sme nainštruovali aby mu nič neprezradil a ho išiel zavolať, a aby prekvapenie bolo dokonalé, poprosili sme o spoluprácu aj jeho manželku - naučil som ju ako narábať s mojou kamerkou.

        Dlho sme čakať nemuseli, lebo Foši sa so strhanou ustráchanou tvárou dogúľal na svojom obstarožnom bicykli, dve poloprázdne tašky s nazbieranými orechmi na riadidlách. Premeral som si jeho rokmi scvrknutú postavu, ohnutý chrbát, výrazne zostarnutú vizáž. V momente som si premietol obraz z tej pradávnej minulosti ako som si ho pamätal a takmer som ho nespoznával. Vyzeral totálne zrobený, pod ťarchou života značne zhrbený, v tvári ustráchaný, zúbožený výraz, ... Nespoznal ani on nás, nemal ani len tušenia kto sme.

        Prvý ho začal "opekať" Juraj. Pýtal sa ho kde bol, čo tam robil, či má povolenie na zber orechov, na čo Foši odpovedal dosť podráždene, urazene, priam nasrato. Potom dostal ponuku na vymaľovanie bytu, o čo neprejavil pražiaden záujem, vraj je maród! Fošiho manželka vediac o pozadí tejto inscenácie mala navidomoči zo všetkého toho humbugu veľkú srandu. Celú udalosť výborne nafilmovala, takže môžem poskytnúť aj dôkazný materiál zachytený kamerou:

https://www.youtube.com/watch?v=VojmW9Dg6v4

        Kvôli lepšiemu porozumeniu pripájam dodatočné podtitulky-vysvetlivky: 1.30 Juraj: „Pane, nehovorte so mnou takým tónom!“. 1.35 Foši: „Ja hovorím takým ako ku mne hovoríte na mojom dvore!“ (Smiech) 1.45 Juraj: „Uzmierme sa.“ (podáva mu ruku, a sa predstaví). 1.55 „Ja sa Fošimu predstavím.“ (Foši skoprnie) 2.00 Juraj: „Hovoria vám niečo tieto mená?“. (Fošiho reakcia sa preložiť nedá!) 😁

        Na druhý deň sa Foši stretol v meste s naším ďalším spolužiakom Jozefom P. a sa mu zmienil o našej včerajšej návšteve. Zdôveril sa mu, že v tých napätých momentoch, keď si myslel že ho prišla vypočúvať zlopovestná „eštébé“, takmer dostál svojej prezývke - vraj sa od strachu skoro posral! 😁😁😁

Náš kamarát a spolužiak Ladislav Tomko alias ‚Foši‘, z ktorého sme si tak nehanebne vystrelili, zomrel 19. októbra 2017.

Foši, odpusť!

Česť Tvojej pamiatke!