MUDr. Milan NAGY knihy :)  books

Ratlík

            Na Muškátovej ulici v Bratislave žil vo vedľajšom vchode „svojrázny“ starý mládenec so svojou matkou. Keď obidvaja postupne odišli ´na pravdu Boží´, ich byt pripomínal „headquorters“ obchodnej spoločnosti Bordel-Veteš s.r.o.

            Povolaním bol poštárom. Panáčik nízkej, šťúplej postavy, v okuliaroch s hrubým rámom a sklíčkami ako štamperlíky, s vizážou neveštiacou ani zbla prívetivosti. Zatrpknutý človek, ktorému matka príroda nenadelila priveľa krás, a čo bolo horšie, ani múdrosti.

            Bratislavské deti zo sídliska to okamžite vycítili, a postupne sa na jeho pravidelných prechádzkach s vončeným psíkom stával terčom provokačného posmechu. Pokrikovali na neho: „Pán poštár, koľko je hodín?“ Zo začiatku im slušne odpovedal, no postupne pochopil ich zlomyseľnosť a prešiel do slovných ako aj fyzických protiútokov. Jasné, že chytiť nejakého šarvanca sa mu nikdy nepodarilo, aj keď sa o to pravidelne a často snažil.

            Prischla mu prezývka: „Brýlatý hodinár“. Stal sa voči deckám zúrivým, a keďže aký pán tak taký aj jeho pes, tá ešte navyše zosilnená emócia sa preniesla aj na ratlíka, ktorého zúrivý fistulový frenetický štekot vyvolával síce skôr úsmev ako strach, avšak neuveriteľne liezol na nervy všetkým obyvateľom žijúcim v dosluchu. Ratlík bol vončený na dlhej tenkej koženej vôdzke, ale bez náhubku.

            I stalo sa jedného dňa toto:

            Manželka sa poobede vracala z práce po chodníku domov, keď sa míňala s oproti cupitajúcou dvojicou. Pes, v ktorom sa asi musela nahromadiť ponižujúca negatívna skúsenosť a energia zo stretnutí s výrastkami, v okamžiku stretu bleskove a nečakane zaútočil, a so zlostným vrčaním zaťal svoje tesáčiky do lýtka dovtedy nič netušiacej, nečakajúcej, spokojne si vykračujúcej pani.

            Treba popravde priznať, že tam medzi tými posmievajúcimi sa výrastkami nechýbali ani naši synkovia, čo možno ten pes v blízkosti ich matky podľa pachu vycítil, zaregistroval, zanalyzoval a bleskovo reflexívne zareagoval.

            Nešlo našťastie o nejaké devastačné zranenie, ale predsalen to lýtko vyzeralo ako po uhryznutí kobrou – dve malé tmavé dierky. Chvála Bohu bol pes očkovaný. Neuveriteľne veľká podliatina vzniknuvšia na nohe ako aj všetky drobné ranky sa časom zahojili, takže útok krvilačného zvieraťa zostal napokon bez viditeľných fyzických následkov, odhliadnuc od tých psychických.

            Zhodou okolností som sa v tých chvíľach vracal z práce domov autom. Vtedy som ešte pracoval mimo Bratislavu. V plačlivom telefonáte mi bola nešťastná udalosť farbisto vylíčená. Počas tohto môjho teraz už značne netrpezlivého návratu kypela vo mne stále väčšia zlosť. S približujúcim sa domovom geometricky narastala aj predstava spravodlivej pomsty. Keď som konečne dorazil, pes aj jeho pán už doma boli, a keďže sme všetci vedeli že oni neotvárajú nikomu, chuť na odplatu som si musel v ten podvečer nechať zájsť.

            Čo však čert nechcel, na druhý deň ráno som cestou do práce inkriminovanú dvojicu stretol na ich obvyklej prechádzke priamo pred naším vchodom. Podišiel som k nim a jal som sa s veľkým sebaovládaním, zatiaľ pokojne a slovne, akože riešiť včerajší incident.

            No lenže iskra, ktorá následne zapálila plameň a ihneď na to aj nezadržateľný výbuch bola zvláštna a neuveriteľne drzá odpoveď pána poštára. Že vraj veď manželka nemala práve vtedy ísť po chodníku! Pes počas tohto antré spokojne sedkal pred pánovými nohami a prižmúrenými očičkami na mňa začudovane požmurkával.

            V tomto okamihu sa mi oči podliali krvou a z uší ako z rozbiehajúceho sa rušňa zafučala para! Energia zamilovaného rozzúreného manžela sa mohutnou explóziou spravodlivého hnevu uvoľnila! Začal som naňho vrieskať a päsťou ho bez milosti tĺcť zhora po hlave - odpovedalo to výškovému rozdielu našich postáv. Nádejal som sa asi, že týmto spôsobom mu myšlienku o nechodení ľudí po chodníku z hlavy bezozvyšku vytlčiem.

            Práve vtedy k nám dobehol najmladší syn, ktorého asi v zlej predtuche poslala manželka. Odzadu sa na mňa vrhol s úmyslom zabrániť mi v pokračovaní tejto ručno-stručnej „diskusie“. Moja kvóta na revanš však ešte stále nebola dostatočne vyčerpaná a už vôbec nie uspokojená, ani záha pomsty uhasená. A tak, keďže sa nič iného v mocnom synovom objatí nedalo robiť, som z celej sily kopol to úbohé zviera, aby som si konečne vo finále aspoň trochu uľavil.

            Tento razantný impulz sily vymrštil ratlíka smerom do hlbokého vesmíru prvou kozmickou, a to až do momentu, dokým sa dlhá kožená vôdzka nenapla. Vzápätí opísal úbohý psík vzduchom akúsi zdeformovanú balistickú krivku podobajúcu sa skôr polkružnici, a o sekundu nato neuveriteľne mäkko pristál v náručí svojho pána. Nič sa mu vďakabohu nestalo, ani psovi a ani jeho pánovi, akurát obaja, trasúc sa ako naháči uprostred zimy, žmurkali očičkami akosi rýchlejšie.

            Po tomto pokuse, keď sa slovenský pes takmer priblížil k výkonu sovietskej Lajky, len s tým malinkým rozdielom že tento to v zdraví prežil, ma záchvat zúrivosti takmer prešiel. Obrátil som sa chrbtom a v istom nepokojnom rozpoložení som sa rázne odobral budovať socializmus.

            Na ďalší deň mal popísaný incident aj občiansku dohru. Náš invalidný sused Jakub celú scénu sledoval z okna svojho prízemného bytu. Odchytil na chodbe syna Juraja a vážne, otcovsky vyčítavo mu dohováral, že prečo len preboha tak predčasne zabránil dokončeniu toho dlho očakávaného tatovho výkonu aktu zákonnosti! Veď ten blbý odroň s tým drzým blbým ratlom si už dávno ani nič iného ako výdatnú bitku nezaslúžia! A verte tomu, že tento náš ZéŤéPácky sused-čumil veľmi dobre vedel že za čo!

dedo Pejo

PS: Aj keď je to už premlčané, nech mi ´Sloboda zvierat´ odpustí!